Ach tí muži....

Mini Úvod 

V dnešnom uponáhľanom svete sa nám naskytuje čoraz viac príležitosti nazrieť do mužskej duše, či pochopiť ich správanie. Čo v konečnom dôsledku vedie len k zisteniu, že muž sa od svojho stvorenia neposunul príliš ďaleko. Zostal na tom istom bode. A ako to myslím????

Je všeobecne známe, že ženy sú oveľa komplikovanejšie na rozdiel od mužov. No to neznamená, že sa ich ,,ženská logika“ nedá pochopiť. Len na to treba ozajstného chlapa a nie tie imitácie čo sa  radi mužmi nazývajú. Často bývajú kritizované za to, že sú príliš citlivé, zákerne, priveľa intrigujú .....  . Názory, že žena sa má starať  o domácnosť a deti  sú pomerne staré, no aj tak  sa tento fakt v mužských hlavách nevstrebal ako aj mnoho ďalších. Klasický strašiak dnešných mužov je ten, že žena zarába viac, je ambiciózna, cieľavedomá... .

Moja odpoveď: ,,No a čo?“

Veď nežijeme v dobe kamennej a chlapom treba ukázať, že žena je silná osobnosť a je mu vyrovnanou súperkou, nehovoriac o tom, že zvláda oveľa viac. Ale práve tu veľmi často dochádza k nezhodám.  Väčšina mužov sa nedokáže vyrovnať s predstavou, že niekto môže byť lepší ako oni. A už vôbec nie také stvorenie, akým je žena. Je to mužská ješitnosť, ktorá je každému dobre známa. Rivalita, ktorú nadšene vykazujú chromozómy Y ale začína obmedzovať a pekne lezie na nervy. Netreba  nikomu vysvetľovať, že muži sa nezmenia. Nikdy to od nich nemôžeme očakávať. Je to boj, ktorý je vopred prehratý. A prečo? Lebo sú na to príliš leniví a jednoduchí. Práve preto by sme ich mohli zaškatuľkovať do niekoľkých skupín, kam spadajú jednotlivé exempláre mužskej populácie.. Možno je to  odo mňa príliš tvrdé alebo príliš trúfalé. Ale no a čo? Je to iba pravdivé. A je mi jasné, že pravda má pre každého inú podobu.  No jedno Vám môžem zaručene sľúbiť, že  si tu každá nájdete toho svojho. Či už pri chvále alebo kritike, to je jedno, pretože všetky veľmi dobre vieme, že s mužmi sa žiť nedá ale bez nich tiež nie. J

Ale pozor, aj medzi nami ženami sa nájdu výnimočné exempláre, ktoré vrhajú na naše pokolenie nie príliš pekné svetlo. Aj my máme veľa chýb, ktorými privádzame mužské pohlavie do  šialenstva a že ich nie je málo... . Ale začnime pekne po poriadku a pozrime sa na zúbok mužom.

ĎAKUJEM, že si

Mladšia sestra...

Žiť život znamená bojovať s prekážkami, ktoré Vám postaví do cesty. Kráčať ďalej aj keď máte pocit, že na Vás nič dobré nečaká. Veriť v to, že stretneme niekoho kto nám pomôže.
Žiť život znamená ísť po ceste, ktorú sme si zvolili už ako malé deti, keď sme verili, že vyrastieme do krásy a všetko čo nás stretne bude len pekné a príjemné. Túto cestu sme si vyzdobili našimi snami a nádejami. Kráčajme po nej s túžbou v srdci a verme, že to dobré si nás vždy nájde.
Ja som ako malé dieťa mala veľmi veľa snov niektoré z nich sa mi žiaľ nikdy nesplnia ale to neznamená, že prestanem veriť na zázraky. Na svete existuje mnoho záhad, ktoré robia naše životy pestrejším a veselším. Nikdy ich nedokážeme všetky pochopiť a ani by sme sa o to nemali pokúšať. Keď som bola ešte malá verila som, že môj život bude rozprávkou a možno sa tak začal a kto vie ako sa skončí. Snáď mám pred sebou ešte dlhú cestu aby som to zistila.
Osud mi pripravil mnoho krutých skúšok a nie som blázon aby som verila, že som ich už preskákala všetky. Za polovicu ak nie tri štvrtinu z nich si môžem sama. Nie som práve ideálnym človekom. Mám množstvo chýb na ktoré nie som hrdá. Mojich priateľov veľmi často privádzam do šialenstva práve tými chybami. Môžem len dúfať, že ma aj napriek tomu podržia. Nakoniec bez nich by som nebola ničím. Oni mi dávajú chuť zdvihnúť sa vtedy, keď ja sama už nemám nádej a posúvajú ma vpred.

Všetko sa začalo dávno pred rokmi, keď som uzrela svetlo sveta. Narodila som sa do malej rodiny v malom meste jedného nie príliš známeho štátu. Ale to je jedno. Možno nie je táto krajina ťahúňom ekonomiky, nemá nádherné pláže, nie je veľmocou ale je mojím domovom a skrýva mnoho krás, ktoré stoja za to aby boli objavené. Vychovávali ma v úcte k svojej domovine ako každého človeka, ktorý sa narodí a je jedno v akom kúte sveta. Moji rodičia sú pre mňa všetkým alebo by som mala povedať BOLI.. Detstvo, ktoré mi dali patri k mojim najkrajším spomienkam. Lásku, ktorou ma zahŕňali nosím hlboko vo svojom srdci. Nevyrastala som obklopená luxusom a možno som nemala vždy všetko, čo je práve in ale to nie je dôležité. Moji rodičia sa mi snažili dať to, po čom som túžila a ja som im za to vďačná. Uvedomujem si, že im robím starosti a nie som typ ideálnej dcéry. Ale trvám na tom, že sa o to neprestávam pokúšať. Netvrdím, že moji rodičia nikdy neurobili chybu, to ani nemôžem, pretože chyby robíme všetci a na nich sa učíme. Všetko bolo v poriadku až kým sa jedného dňa naša rodina nerozrástla o jedného člena. Po narodení mojej sestry som si musela prejsť ako každé prvorodené dieťa istými etapami. Už sa pozornosť dospelých neupriamovala hlavne na mňa. Čas, ktorý som trávila hrami s rodičmi sa musel deliť medzi mnou a sestrou. Kým bola bábätkom bola stredobodom, hoci ma všetci uisťovali, že ma majú rovnako radi nemohla som sa ubrániť istým, rozdielom.
Žiadny súrodenci nie sú rovnaký ani dvojčatá nie. A ak, tak len geneticky ale povaha a osobnosť človeka je u každého odlišná. A práve táto odlišnosť robí človeka výnimočným. V čom spočíva obdiv k iným? Práve v povahe človeka. Čo je dôležité pre lásku alebo priateľstvo? No predsa človek, ktorý nám sedí po povahovej stránke. Dopĺňa to, čo nám chýba a rozvíja to, čo máme spoločné.
Ja a moja sestra sme diametrálne odlišné. Nielen, že sa ani len výzorom nepodobáme ale ani povahou. Skôr by som povedala, že sme ako voda a oheň. Kým bola malá zbožňovala som ju hoci bola živšia, priebojnejšia a obľúbenejšia. Snažila som sa stáť za ňou a podporovať ju hoci bolo každému jasné, že ona bude tvrdým orieškom. Bola tým najkrajším čo ma v živote stretlo. Dívala som sa na ňu keď spinkala. Vymýšľala som rôzne hry na udržanie jej pozornosti. Čím bola strašia tým to bolo náročnejšie. Ešte aj teraz sa niekedy pristihnem pritom ako na ňu hľadím keď spí a želám si aby bola zase mojou malou sestričkou, aby sa vrátili časy, kedy sme si boli blízke. Keď všetko bolo jednoduché. Chcem naspäť to malé dievčatko s modrými očkami, ktoré ma malo rado, ktoré v obchode zobralo vždy dva keksíky lebo myslelo aj na staršiu sestru. Chcem naspäť to malé dievčatko, ktoré mi verilo, že ho nikdy nesklamem a malo vo mne dôveru. Hoci mi liezlo na nervy. Veľmi rada spomínam na mnohé veselé okamihy, kedy bolo všetko nekomplikované a zvládnuteľné. Boli sme si blízke ako nikdy pred tým. Hoci pre mňa bola dieťaťom, ktorému som sa nemohla zveriť s mojimi problémami bez toho, aby s tým nebežala za rodičmi. No vždy som snívala o tom, že keď bude staršia bude to iné. A naozaj je to iné, iné tým nepríjemným spôsobom.
Neraz sme sa pobili, ako v každej rodine. Nerobili sme si z toho ťažkú hlavu, pretože sme dobre vedeli, že hnev z nás časom vyšumí a všetko bude v poriadku. Zopár modrín, škrabancov sa časom zahojí, alebo do svadby aj zabudneme, že sme sa pobili, ako sme si často zvykli vravievať.

Vraví sa, že čas je najlepší lekár, no podľa mňa je aj obyčajný zlodej. Ubehol rýchlejšie ako som sa nazdala. Dovolil malému dievčatku vyrásť v mladú slečnu s vlastným rozumom a podrezaným jazykom. Už ma nepotrebovala na hry, mala vlastných priateľov. Vždy bola živá, neposedná, energická ale to k nej patrí je to jej životný štýl. Lenže potom prišla puberta a čoraz viac som si všimla odlišnosť medzi nami. Neochotu ustúpiť, dohodnúť sa pochopiť sa. Jasné sprvu si poviete, že s ňou plieskali hormóny ako s každým. Aj napriek hádkam a naschválom sa medzi nami z mojej strany nič nezmenilo. Všimla som si len, že pred rodičmi som častejšie bola ja tá, čo má mať rozum. Každá moja snaha upozorniť ich na to, že by mali dávať na sestru väčší pozor aby sa nedostala do problémov skončil obvinením, že to len nafukujem, žiarlim, mala by som mať rozum a nežalovať. Nezaberalo nič. Až jedného dňa na vlastné oči zistili, aké číslo majú doma. V ten moment ma napadlo, že sa to vyrieši a všetko bude fajn. Lenže k nejakej vážnej náprave neprišlo a správanie mojej sestry sa zhoršovalo. Dnes môžem povedať, že je na takom bode z ktorého už je návrat len veľmi mizivou nádejou. Snívala som, že náš vzťah bude veselý, priateľský a pevný. Budeme sa zverovať jedna druhej a držať spolu. No namiesto toho zisťujem, že sa jedna druhej vzďaľujeme a čo je horšie už nepociťujem ani len náznak túžby niečo na tom meniť. Nejeden raz som jej otvorene povedala aká ja pre mňa dôležitá a že môže so mnou rátať. Prosila som ju aby sa zamyslela nad svojím chovaním, že jej pomôžem. Trápilo ma to veľmi dlho. Snažila som sa naviesť túto tému aj pred rodičmi ale neujala sa skôr som mala pocit akoby si mysleli, že na ňu žiarlim a chcem ju zhodiť....
Keď sa hádame tento raz, nie je to ako tie nevinne detské naťahovačky. Padajú mnohokrát nepríjemné slová. Priznávam neraz ma dohnala k slzám. Vtedy si akoby čiastočne uvedomí, že ma zraňuje. No aj napriek tomu nenastane žiadna zmena. No ja ju nikdy neprestanem milovať.
Mať rád, je súčasťou života, láska nás obklopuje z každej strany. Vždy je pri nás niekto, komu na nás záleží a nemusí ísť nutne o rodinného príslušníka. Láske nemôžeme brániť, ani klásť odpor. Je všade okolo nás a dotýka sa nás svojou neviditeľnou rukou. Má mnoho podôb a predsa každá je iná.
Materinská láska, otcovská láska, súrodenecká láska, priateľstvo je tiež istou formou lásky, pretože, ak nám na niekom záleží a máme ho radi aj napriek chybičkám krásy, ide o lásku, partnerská láska, tá najkrajšia a najdôležitejšia, pretože od nej sa vyvíjajú všetky ostatné. Keď má človek rád, život sa mu zdá ľahší, pretože nenesie bremeno sám. Má sa s kým podeliť o svoje problémy. Ja ich mám more, som ako magnet, ktorý ich priťahuje.
Hoci práve o tie, o ktoré by som sa chcela podeliť, sa podeliť nemôžem. Dúfala som, že práve so sestrou, ktorá, ako som dúfala mi bude raz najbližšia nájdem odpovede na moje otázky. Dnes už viem, že sa to nestane,

Vnútorne ma to veľmi bolí a nedokážem sa nad to povzniesť ale na druhej strane si hovorím, že som urobila dosť veľa pre obnovu a keď sa mám snažiť stále len ja nestojí to za nič. Bude to znieť možno kruto a nie každému by a to mohlo páčiť ale moja sestra bude musieť padnúť na ústa aby sa vzchopila a začala triezvo uvažovať. Čo mi ale ubližuje najviac je, že v poslednom čase pred jej chybami rodičia zatvárajú oči. Akoby jej nechceli pomôcť. Vraj je iná doba. Vážne??!! Dobre beriem, že keď som bola ja decko, bolo to iné. Lenže moja sestra dovŕšila vek dospelosti a stále má úľavy ako dieťa. Pýtam sa či je to fér.

Môžem byť na ňu nahnevaná akokoľvek chcem. Premýšľať nad tým, kde sa stala chyba. Môžem sedieť a plakať za starými časmi, ktoré sa premenili na vzácne krehké spomienky môjho života. Ale vpred sa nepohnem, kým si neuvedomím, a teraz to už viem, že JA som si na vine ako dopadol náš spoločný vzťah. Vždy sa hnevala, keď ju rodičia išli s niekým porovnávať a ja som si neuvedomila, že vlastne robím presne to isté. Tak veľmi v nej chcem vidieť sestru po akej túžim, že prehliadam to, čo je v nej skryté naozaj. Drzosť s akou si povie svoj názor, hoci často bez volenia vhodných slov, ľahostajnosť, s akou má všetko v paži a z ničoho si nerobí vrásky. Bezstarostne si užíva život nerieši nič. A to sú veci, ktoré ja neviem a preto mi to príde zvláštne. Vždy si poviem, ja by som si toto v jej veku nedovolila a to je práve to, čo nás odlišuje a čo z nej robí svojskú bytosť. Vie sa odviazať a užívať si život, kým ja som opatrnejšia. Viem si predstaviť, že na všetky tie ,,nezmysly“ čo porobila bude rada a s úsmevom spomínať.

Vždy, keď sa pozriem na nejakú jej fotografiu vidím v nej mladú peknú ženu s vlastným rozumom a názormi na život. Nemala by som ju odsudzovať za to, že zmýšľa inak ako ja.
Za nič na svete by som ju nemenila, hoci ma občas ( ok, častejšie ako som si ochotná priznať) privádza do šialenstva a najradšej by som ju zabila, je to člen mojej rodiny a je nepostrádateľnou súčasťou môjho života. Či už išlo o to malé sladké bábätko, ktoré si všetkých získalo, alebo to bolo modrooké dievčatko, robiace neustále neporiadok v mojich veciach, alebo malý živel robiaci jednu pohromu za druhou, či mladá slečna s pubertálnymi výkyvmi. Dnes je z nej mladá žena, ktorá si začína žiť svoj život a som na ňu hrdá aj keď urobí niečo s čím nesúhlasím verím, že všetko zvládne a dá do poriadku a ja sa musím naučiť každú odlišnosť čo má prijať. Pretože práve v tom je skrytá celá záhada. Ďakujem mojim rodičom, že mi obstarali mladšiu sestru, hoci doteraz som bola miestami pekne nahnevaná pochopila som veci, ktoré mi tak dlho bili do očí.

MOJA SESTRA JE TO NAJDÔLEŽIŤEJŠIE, ČO MA V ŽIVOTE STRETLO!

A viem, že sa od nej môžem veľa naučiť. Vždy tu budem pre ňu a budem ju ľúbiť nech je aká chce. Verím, že raz možno príde deň, keď nazbieram odvahu a ukážem jej tieto riadky aby vedela, že ľutujem každé jedno zlé slovo čo som jej povedala a mrzí ma ak som jej ublížila. Ani len netuší že ju obdivujem za to aká je ( dobre nie všetky jej vlastnosti ale niečo z toho množstva by sa našlo)

ĎAKUJEM, že si a že si práve mojou sestrou, ľúbim ťa.....

ukážka z románu :D

Nepočula som jeho kroky, keď sa ku mne pomaly približoval. Pocítila som až jeho pery na svojom krku, zatiaľ čo rukami sa ovinul okolo mňa a hladil ma po bokoch tela.. Najprv ma napadlo, že si dal krátku prestávku a prišiel ma pozrieť. Jeho skutočný zámer som pochopila neskôr, keď sa mi z jeho sprvu pomalých nežných bozkov a dotykov zrýchlil dych a telo mi zaliala horúčava. Pocítila som náhlu túžbu, ktorá mi naplnila každú jednu bunku v tele. On akoby to vopred vedel perami ma šteklil po celom krku a postupujúc stále vyššie mi napokon teplým dychom šepol do ucha: ,,Chcem ťa.“
Prudko som sa obrátila a naliehavo sa k nemu prisala perami. Vášnivé bozky a moje ruky blúdiace po jeho tele v ňom o pár minút prebudili rovnako silnú spaľujúcu túžbu aká horela vo mne. Vzal ma do náručia a neustále bozkávajúc ma niesol k nášmu tajnému úkrytu medzi stromami. Položil ma deku, ktorú tam máme keď sledujeme hviezdy a sklonil sa ku mne. O chvíľu sme sa k sebe navzájom nahí túlili, pričom naše oblečenie ležalo všade okolo nás. Kým rukami ma neustále hladil, jazykom ma láskal od ucha, po krku a celkom pomaly sa posúval stále nižšie a nižšie. Prechádzal mi nežnými bozkami po kľúčnej kosti smerujúc do priehlbinky na hrdle.
Kým ja som si vychutnávala každý jeho dotyk, ktorým sa mi v tele čoraz viac rozlievalo vzrušenie on ma láskal jazykom na prsiach, cez zuby sa mi predralo vášnivé vrčanie, priadla som samou slasťou a chcela som sa na neho okamžite vrhnúť, ale keďže to predvídal pevne ma držal s úmyslom vybičovať vzrušenie na maximum. Moje prerývané dýchanie a tiché stony ho v tom len povzbudzovali. Išla som sa zblázniť keď ma bozkával na podrburšku a jazykom skĺzol po slabinách na vnútornú stranu stehien. Cítila som ako na pokraji obrovského ohňostroja, ktorý mal každú chvíľu vybuchnúť. Vnímala som len jeho dotyky a svoje vzrušenie, ktoré bolo na nevydržanie.

Ako sa bavia ľudské vlastnosti???

Bláznovstvo vystrájalo na krídlach lásky,
starosť si kreslila po tvári vrásky.

Pýcha sa pýšila nad sebou samou,
bolesť sa jatrila ďalšou novou ranou.

Klamstvo zas klamalo, viera mu verila,
Zúfalstvo šalelo, nádej sa stratila.

Lenivosť ako vždy nerobila nič,
Túžba zas dychtivo potláčala chtíč.

Zábudlivosť zabudla čo robiť chcela,
Víťazstvo úspešne prvé dobehlo do cieľa.

Lakomstvo samé sedelo opodiaľ,
Vedľa neho tíško si žialil žiaľ.

Radosť sa tešila, láske úspech prial,
smútok plakal a hovoril si: ,,Môj dnešný deň za nič nestál!“

Hádam mi raz odpustíš.

Za oknami slnko krásne si svieti,
vonku si veselo šantia deti.
Zatiaľ čo v mojej duši k búrke sa schyľuje,
vnútorný hlas na mňa zlostne vykrikuje.


Trápim sa pre to, čo som Ti urobila,
hoc povedal si že ma ľúbiš, ja som ťa opustila.
Prosil si ma zo slzami v očiach, slovom láska zostaň pri mne,
teraz utápam sa v mori smútku, veľkom žiali- mojej vine.


Zbabelo som nohy na plecia vzala,
na miesto toho, aby som ťa láskou len zahŕňala.
Dnes viem, že to bol hrozný skutok,
dušu mi sužuje bolesť, hnev, v srdci mám smútok.


Vždy, keď ťa vidím šťastne sa smiať,
hovorím si pre svoj pokoj: ,,asi sa to malo stať!“
Viem, že som Ti ublížila a podlo ťa zradila,
no tvoj hnev je nič oproti láske, ktorú som zabila.


Jedného dňa, snáď dokážeš mi odpustiť,
a v ten deň sa pokúsim znovu začať žiť.
Dovtedy sa budem za svoje chyby platiť,
napokon veď ja už nemám čo stratiť.

na zamyslenie ...

Hlúpe predsudky a dnešný ľudia,
Tieto kombinácie ma zo sladkých snov budia.
Kto nemá potrebné vedomosti
zachádza často až do krajnosti.
A často trepe o ničom , bo nemá šajn
a myslí si aký je on bombový, cool a fajn ...

Pekná tvár no hlava dutá,
V hlave mi to trošku vŕta.
Prečo mladá pipina sa vešia na starého cicina.?
A z peňazí ho vykasá , bo je chuj a nechá sa.?!

Čo už na tom má byť láska?
To je zaujímavá otázka!!!
Keď je niekto riadna sviňa, je to iba jeho vina.
On zostane neskôr sám, lebo to patrí k sviniam.

A to že má prachov mraky, neznamená že má páky.
Keď niekomu nesadne, zem sa pod ním prepadne.

Zelené chechtáky dneska veľkú cenu majú,
Ľudia pre ne na samotnú podstatu zapomínajú
Čím viac máš tým väčší pán si, sladké naivné cicušky namotaj si.
Kým sa stihneš spamätať, prázdne vrecká budeš mať.

Pochybuješ o ľuďoch čo idú si za vlastným snom,
no ty si niekde v hĺbke duše nekonečným zúfalcom.
Túžiš po tom mať viac ako iný.
V márnej snahe robíš neskutočné činy.

Len čas čarodejník je čo nedá sa ojebať
Raz príde deň zúčtovania keď isté veci bude si treba povedať.
Na ľútosť už potom bude neskoro, prišiel čas zaplatiť za to že dobre ti bolo

Čo by bolo, keby nebolo?

Osamelosť, nežiaduci pocit prázdnoty, či vynútený prostriedok pre urovnávanie myšlienok? Osamelý človek, alebo človek samotár je niekto, kto sa buď úmyselne stráni spoločnosti, alebo sa necíti medzi ľuďmi dobre. Každý z nás, a dám ruku do ohňa, že skutočne každý má obdobia, kedy chce byť sám. Nerušene premýšľať a hľadať riešenia na svoje problémy. Niekomu osamelosť vyhovuje len krátko kým neprekoná bolesť zo straty, inému osamelosť vyhovuje. Ja všeobecne mám s tým svoje skúsenosti a zážitky, som od prírody iná = DIVNA. Ale nie o tom som chcela písať.
Dnes som mala možnosť zamyslieť sa nad vzácnymi okamihmi, ktoré nám osud denne ponúka a ktoré nám môžu od základov zmeniť život. Možno si to ani neuvedomujeme ale každý deň sa deje neskutočné množstvo vecí, ktoré menia naše osudy a my si to ani neuvedomujeme. Tak ma napadlo: ,,ČO BY BOLO, KEBY NEBOLO???“
Zámerne som si skúsila predstaviť svoj život bez istej osoby. Osoby tak vzácnej a pre mňa neskutočne cennej, že už len predstava toho, o čo by som bola ukrátená ma vydesila. Nie som ideálom slova priateľ, mám neskutočné množstvo chýb. A nikdy som nemala veľa priateľov. Vždy jednu dve najlepšie priateľky už od malička. A zvyšný ľudia, ktorý ma obklopovali boli kamaráti. Dnes viem, že je veľký rozdiel medi slovom priateľ a kamarát, asi ako medzi láskou a sexom. Dobrý kamarát je v dnešnej dobe na nezaplatenie ale skutočný priateľ, to je vzácny diamant, ktorý odráža naše najhlbšie pocity. Alebo ako znie istý ,,citát“ o priateľstve, ktorý patrí medzi moje najobľúbenejšie:
,,Kamarát za tebou príde do väzenia a spýta sa či niečo nepotrebuješ, ale skutočný priateľ v ňom sedí s tebou a hovorí: ,,Dobre sme to dosrali!“ "
Kým som spoznala takého človeka mala som aj iných ,,priateľov“, pre ktorých ale zjavne moje priateľstvo znamenalo niečo diametrálne odlišné. Zažila som aj zradu od osoby, o ktorej som bola presvedčená, že by mi nikdy neublížila.
Mojím životom prešlo mnoho nových ľudí, dobrých kamarátov ale priateľ ani jeden. Až raz, v jeden deň sa predsa ukázal. A to, čo sa stalo potom ma posunulo tam, kde stojím dnes.

Piatok, 21:00

Zase ďalší piatok za mnou. Je teplý letný večer a ja namiesto zabávania sa sedím na terase s pohľadom upretým na ten starý guľatý mesiac, ktorý skrýva neskutočné tajomstvá. Znova a znova ako už po mnoho iných večerov sa ho pýtam tú istú otázku. Čo robím zle, že tu sedím celkom sama?
A on presne ako inokedy zaryto mlčí. Len hviezdy naokolo sa trbliecu a blikajú akoby mi chceli posunkovou rečou niečo naznačiť. Opäť a zase sa mi oči plnia slzami. Už nemám silu brániť sa im a tak ich nechávam preliať sa cez okraj viečok. Nočný vánok mi ovieva tvár a suší nezbedné slané kvapky stekajúce po tvári....

Nedeľa, 18:00

Dnes bol príjemný deň. Rodinná atmosféra. Myslím si, že to bol celkom príjemne strávený čas. Ale aj napriek tomu, som mala pocit, akoby mi niečo chýbalo. Viem, nemôžem sa neustále sťažovať a ani to nerobím ale predsa len to prázdno ma potichu nahlodáva a bojím sa že jedného dňa už bude príliš neskoro.

Streda, 17:00

Na začiatku týždňa nič nové. Menšie problémy v práci, no nič vážne. Dnes mám stretnutie s priateľkou. Teším sa na ňu. Opäť to bude jeden z tých lepších dní. Dní keď sa nebudem trápiť a uvažovať nad niečím čo nemám. A ktovie možno práve dnes...

Ten istý deň, no o pár hodín neskôr.

Spoznala som novú osobu. Neviem ako ju opísať, niečo ma k nej hrozne priťahuje. Po pár minútach som mala pocit, že som našla čo som hľadala. Ale neviem nakoľko ovplyvnená môžem byť. Veď toho človeka sotva poznám. Naozaj je to možné? Môže sa osud zmeniť z minúty na minútu?

Odpoveď na túto otázku bolo zbytočné očakávať. Bolo to tak. Tá osoba mi zmenila život. Priniesla so sebou niečo, čo som tak dlho hľadala a doplnila to, čo som mala. Od toho dňa je všetko iné. Lepšie. Dnes, keď vyjdem na terasu a pozriem sa na ten starý guľatý mesiac poviem len Ďakujem. A opäť sú tam tie malé mihotavé svetlá, ktoré ho noc čo noc sprevádzajú a mám pocit akoby mi hovorili: ,,Vidíš oplatilo sa počkať.“
Mám pocit, že dni letia ako splašené a čas, ktorý trávim spoločne s PRAITEĽOM, ktorého som našla v tej osobe je vzácnejší ako šafrán. Nedokážem ani len slovne popísať to neskutočné množstvo krásnych okamihov a chvíľ, ktoré sa navždy zapísali do môjho srdca. Smiech, ktorý som počula vychádzať z vlastných úst bol pre mňa dosiaľ neznámou hudbou. Dokonca aj slzy, ktoré ma občas prepadnú majú svoj skrytý význam, pokiaľ ide o tú osobu.

Viem si veľmi dobre predstaviť, ako by môj život vyzeral, keby sa naše cesty minuli a osud nás nikdy nepredstavil Bola by som aj naďalej to DIVNÉ dievča akým som aj dnes, lenže bez spriaznenej duše. Nemala by som sa komu zveriť a otvoriť svoje skryté tajomstvá bez strachu z bolesti, ktorú by mi tak ľahko mohla spôsobiť. Nezažila by som to pekné čo je dnes za mnou. Bola by som ukrátená o úprimný veselý, ba až detský smiech ktorým dokáže pohladiť moju dušu. Nepoznala by som toľko výrazov tej pre mňa tak známej tváre. Nevidela by som drobné vrásky, ktoré sa objavia pri istých okolnostiach. A hlavne by som nemala pocit, že mám pri sebe niekoho na koho sa môžem spoľahnúť, niekoho o kom viem, že sa na neho môžem obrátiť.
Viem, že sú tu aj iný ľudia, ktorý by mi pomoc ponúkli no len málokto dokáže pochopiť čo sa vo mne odohráva. Sú tu ľudia, čo ma vypočujú, porozprávajú sa, posťažujú. Ale nikto nevie aká skutočne som. Možno ani človek o ktorom si myslím, že ma pozná lepšie ako sa poznám ja. Ale jedno viem, znovu by som sedela zabratá do svojich osamelých úvah s prázdnym miestom vo svojom srdci a prosila mesiac aby mi prezradil čo ma čaká v budúcnosti. Vzala by som do ruky pero a svoje pocity skryla do veršov, ktoré by som nikdy nikomu neukázala. Presne ako to robím aj dnes ale s tým rozdielom, že dnes viem, že je tu niekto komu môžem plne veriť. A ja Ti aj náležite verím....
A to sa tiež týka aj tých zopár najbližších ľudí, ktorý sú mi vždy ochotný pomôcť. Áno možno majú odlišné názory a nie vždy sa zhodujú s mojimi ale aj tak sú to ľudia, ktorý mi do života vniesli množstvo krásnych a nezabudnuteľných okamžikov. Všetko čo sme spolu prežili mam pred očami vždy, keď je mi smutno a možnosti nedovoľujú osobné stretnutie. Stále vidím tie dni plne smiechu, keď sme sa prechádzali, bavili na chatách či oslavách. Rada si prezerám fotografie, či už z detstva alebo len nedávno vzniknuté obrázky. Nemôžem si pomôcť vždy ma pochytí nostalgia a strašne si túžim tie či oné chvíle zopakovať. No keď ten deň príde zisťujem že vždy sa udeje niečo nové, niečo čo opäť v mojom srdi zanechá kúsok krásnej melódie, ktorá potom zneje aj v časoch samoty. Lenže tak, ako sa mi pred očami deje to krásne sa deje aj to, čo ma zraňuje a bohužiaľ tiež zanecháva jazvy, ktoré mi pripomínajú, že nie každý je hoden mojej viery a toho aby bol mojím priateľom.

Rozlúčka

Sedela na lúke a dívala sa na západ slnka. Slzy sa jej liali z očí a v tenkých pramienkoch stekali po lícach. V rukách pevne zvierala retiazku s malým srdiečkom. Znamenala pre ňu veľmi veľa. Bola dôležitou súčasťou jej mladého života.
Farby, ktorými sa medzitým odelo nebo dostali nádych oranžovej zmiešanej so žltou a ružovou. S pohľadom na tú zapadajúcu ohnivú guľu však prišiel príval nových horkých slz.Zronená zodvihla hlavu k nebu a prosila Boha o pomoc. V tvári sa jej zračila bolesť a duši mala sklamanie. Opäť raz cítila ako láska bolí. Mala pocit, akoby jej srdce trhali na drobné kúsky. Potlačila plač a vykríkla:
,, Prečo??? Stáleho milujem, ako mám bez neho žiť?“
Znovu ju premohol plač. Nevedela potlačiť príval sĺz ktoré sa jej rinuli z očí a stekali po jej peknej tvári. V jej vnútri zúrila búrka citov. Hnev zmiešaný s bolesťou, zúfalstvov kombinácii so sklamaním. Beznádej jej v tej chvíli celkom naplnila srdce jej vnútro premkla bolesť zo straty človeka, ktorý bol pre ňu všetkým. Človeka, ktorý bol slnkom a zároveň hviezdou na jej nebi, dažďom v teplých dňoch, čo ju ovlažil svojou láskou, keď sa cítila vyprahnutá ako púšť, svetlom v temnote a všetkým, čo si kedy priala.
V spomienkach sa zatúlala o pár dní späť, keď sedela na tej istej lúke dívajúc sa na západ slnka a bola tou najšťastnejšou bytosťou na svete. Rozdávala úsmevy a dobrú náladu. Láska jej svietila z očí a celú ju pohltila. Bola liekom nielen na jej rany ale pre všetkých.

,,Ľúbiš ma?“ spýtala sa tichým hlasom.
,,Najviac ako sa len dá, neustále na teba myslím, keď nie si pri mne cítim sa osamelo a túžim len po tom mať ťa vo svojom v náručí. Môcť vidieť tvoje oči a nežný úsmev, ktorý na tebe tak milujem je pre mňa obrovským potešením.“ dostala odpoveď.

Precitla zo spomienok a znovu sa rozplakala. Náhle vstala, rozhodnutá ukončiť všetko to trápenie. Rozbehla sa smerom ku skalám. Zhlboka sa nadýchla a zahľadela sa na more, ktoré sa pokojne hadilo niekoľko metrov pod ňou. Aj tento pohľad prebudil spomienky na minulosť, ktoré pre ňu boli priam mučivé. Bola rozhodnutá skočiť a ukončiť všetky trápenia, umlčať tú ukrutnú bolesť, ktorá pulzovala v jej žilách. Slnko už takmer zapadlo a noc tichučko rozprestrela svoju náruč. Keby zodvihla hlavu, videla by jas tisícov hviezd, ktoré svietili na letnej nočnej oblohe a vytvárali kúzelný pohľad.
Spolu s nocou prišiel nočný vetrík a pohladil dievča po tvári. Takmer ako by jej chcel niečo povedať a utrieť slzy lesknúce sa v jej nešťastných očiach. Mala pocit, akoby šepkal hlasom, ktorý tak milovala:

,,Láska moja, prosím neurob to. Nechcel som ti nikdy ublížiť. Ty vieš ako veľmi som ťa miloval. Každú chvíľu, ktorá mi zostávala som trávil s tebou a bol som tou najšťastnejšou bytosťou na svete. Dala si mi toľko lásky, o ktorej sa mi ani nesnívalo. Vrátila si mi úsmev na tvár. Stála si pri mne aj v posledných chvíľach, hoci to pre teba nebolo ľahké. Bola si so mnou až do konca, hoci som ťa o to nežiadal. Až do poslednej chvíle som cítil všetku tú lásku, ktorú si mi ochotne dávala. Netráp sa kvôli mne. Odišiel som šťastný, pretože ty si ma svojou láskou šťastným urobila, podporovala si ma, verila mi a dávala si mi lásku a nádej hoci si vedela že sa blíži koniec. A hoci moja láska k tebe nedostala šancu kvitnúť, tvoja ešte len príde. Ja budem tu všade okolo teba a budem strážiť tvoje šťastie. Neplač že slnko zapadlo lebo slzy ti zabránia uvidieť hviezdy.
MILUJEM ŤA A BUDEM ŤA STÁLE MILOVAŤ . ZBOHOM“

Vietor náhle ustal a dievča sa znovu pozrelo na nebo, na ktorom žiarili miliardy hviezd. A ona v tej chvíli vedela, že musí ísť ďalej, a vedela aj to, že to nebude ľahké no musí tak urobiť. Jej cesta bude ťažká, ale jedného dňa sa do jej srdca vráti šťastie a láska. Spomienky jej zostanú navždy v srdci a ona si ich s láskou uchová. Vedela, že tak to musí byť. Zhlboka sa nadýchla a potom tichučkým hlasom prehovorila.
,,ZBOHOM LÁSKA MOJA, NAVŽDY ZOSTANEŠ V MOJOM SRDCI, KÝM BUDE BIŤ, BUDEŠ JEHO SÚČASŤOU...“ zašepkala so slzami na tvári a odišla.

THE END

Záhada striebornej obálky

Sedela som na hodine no mysľou som bola ďaleko od nášho prenášajúceho, ktorý nadšene a zanietene, skôr sám pre seba nakoľko ho nikto nepočúval, prednášal o účinkoch rôznych liekov na organizmus, o samotnej príprave liekov a uvádzania na trh.
Zúfalo som sledovala ručičky na hodinách visiacich nad dverami učebne. Mala som skôr pocit, že sa so mnou zahrávajú a ako naschvál sa vlečú pomalšie ako slimák. Zahľadela som sa von oknom kde slnko práve zapadalo a nebo sa odelo nádhernými farbami. Inokedy by ma tá krása dokázala očariť no práve dnes nie. Od rána som totiž riešila jednu zložito a záhadne vyzerajúcu úlohu. V románoch a rôznych amerických filmoch sa to stáva hlavným predstaviteľkám neustále, no nikdy by som neverila, že sa to môže prihodiť aj mne. Znovu som sa načiahla za svojou taškou a vytiahla zošit , z ktorého som vytiahla striebornú obálku. Otvorila som ju a vytiahla z nej kúsok papiera na ktorom bolo úhľadne napísané:

,, Máš nežné oči a žiarivý smiech,
na moje trápenie máš v rukách liek.

Moje srdce, vtedy bije rýchlosťou blesku,
keď mám šťastný deň a ty skrížiš mi cestu.

V noci sa vkrádaš do mojich snov,
Ja túžim len po tom, môcť byť s tebou.“

,,Dobre ale kto je to P?“ preletelo mi hlavou. Nakoniec som opäť list založila a skovala do tašky s hnevom a presvedčením že sa na mne niekto dobre baví. No vo vnútri som tak zúfalo chcela vedieť čo to má všetko znamenať.
Konečne padli moje obľúbené slová, ktoré ma ihneď vtrhli späť do reality.

,,Nebuďte dlhšie ako 15 minút. Čím skôr budeme pokračovať tým skôr sa dostanete domov.“ upozorňoval nás profesor.
Okamžite som vyšla z učebne ponáhľajúc sa so svojou spolužiačkou do bufetu na kávu. Potrebovala som vzpruhu a kofeín bol v takých situáciách najlepšou voľbou. Moje nadšenie však veľmi rýchlo opadlo, keď som uzrela tú radu študentov , ktorý čakali aby svoj organizmus povzbudili niečím sladkým, slaným, alebo si jednoducho chceli dať kávu ako ja.
,,O nie to tu budem čakať do zajtra dokelu.“ zahundrala som si v duchu. A vtedy sa to stalo. Vošiel on. Chalan, ktorý sa mi hrozne páčil. Bol taký sladký, vyzeral božsky v oranžovej košeli, a nohavicami, ktoré mu pekne zvýrazňovali chutný zadok. Prvé čo ma upozornilo, že sa ocitol v mojej blízkosti bola tá lákavá vôňa, od ktorej sa mi zježili chĺpky. Počula som ako na neho volajú jeho spolužiaci, a ja som tajne dúfala, že sa postaví predo mňa aby som si mohla vychutnať ten pohľad. Na moje zdesenie sa postavil hneď za mňa a moju kamošku. Keď som začula ten jeho hlások bola som ešte nervóznejšia ako doposiaľ. Pomaly sme sa dostali na rad a keď mi pani bufetárka položila tak jasnú a ľahkú otázku čo si dám, ja som zadrela:
,,hmm nič ďakujem.“
Také fiasko, taká hanba. Majka si zatiaľ pýtala kávu a keksík a ja som zamierila k stolu a zviezla sa na stoličku tupo zízajúc na stenu. Cítila som jeho pohľad neviem prečo sa na mňa pozeral ale cítila som to.
,,Preboha to čo malo znamenať? Prečo si si nič nevypýtala?“ udivene sa spýtala keď sa konečne usadila.
,,Ja ani neviem nejako som bola mimo. Moja chyba teraz tam zaspím.“ zúfalo som odvetila.
,,Ozaj a videla si ako sa na teba ten chalan díval? Inak je to sexoš.“ zasmiala sa Majka a odpila si z kávy.
Obzrela som sa no nikde som ho už nevidela. Zosmutnela som. Túžila som ho aspoň zazrieť aby som mala na čo myslieť keď budem zase hore na prednáške. Smutná som sa vracala hore do učebne. Profák tam ešte nebol. Sadla som si na stoličku a pozrela von oknom kde už západ slnka nabral na intenzite farieb. Otvorila som notes, že si idem kresliť nezmysli a namiesto toho som tam našla striebornú obálku. Bola zalepená a naisto som vedela, že pred prestávkou tam nebola. Spolužiaci sa naďalej medzi sebou rozprávali a nikto si ma nevšímal. Hlavou sa mi preháňalo množstvo otázok bez odpovedí. Opatrne som otvorila obálku a vytiahla papier. Musela som si to prečítať 5 krát no aj tak som neverila vlastným očiam.

,,Už nemôžem dlhšie čakať. Túžim ťa vidieť a rozprávať sa s tebou dnes o pol siedmej v záhrade pri škole.“
S láskou tvoj P.
PS: znamenie červená ruža.

Cítila som ako sa mi do líc valí červeň. Nevedela som čo mám robiť.
,,Ak si zo mňa niekto robí žarty, nemienim sa nechať zosmiešňovať. Ale čo ak je to naozaj pravda a niekto ma chce vidieť???“ moje vnútro bolo úplne rozvrátene. Nakoniec som sa rozhodla, že tam pôjdem ale zostanem skovaná niekde v diaľke a pozriem sa kto to je. A ak to tam aj nikto nepríde budem schovaná čiže ma nikto neuvidí. Chválila som sa za geniálny plán. A tešila sa ako niekoho nachytám na vlastnom triku, pretože čoraz viac som bola presvedčená, že si zo mňa niekto uťahuje.

Po prednáške som sa pomaly vliekla smerom k záhradám s tým, že keď som tam dorazila skryla som sa za strom, odkiaľ som mala výhľad na celú záhradu.
,,Trištvrte na sedem “ a v celej záhrade nebol nikto.
,,Vedela som to.“ rezignovane som pokrútila hlavou a chystala sa n odchod.
Sotva som však vyliezla z úkrytu a urobila pár krokov ozval sa hlas, ktorý mi nohy prilepil k zemi a ja som nebola schopná sa ďalej pohnúť.
,,Ahoj. Konečne, už som si začínal myslieť, že odtiaľ nevídeš a budeš tam schovaná do zajtra.“
Pomaly som sa otočila a takmer to so mnou seklo. Predo mnou stál ten úžasný chalan, ktorého som už tak dlho tajne obdivovala a usmieval sa na mňa svojimi žiariacimi očami. V rukách držal červenú ružu.
,, Č-čože? Ty?“ zakoktala som sa.
,,Áno. Čakala si niekoho iného.“ Zasmial sa natiahlo ruku z ružou smerom ku mne.
,,Smiem ťa pozvať na prechádzku po záhrade?“ spýtal sa a ja som len prikývla.
Kráčajúc po jeho boku som počúvala ako sa do mňa zaľúbil, no nenabral odvahu osloviť ma priamo, ako ho napadlo pozvať ma pomocou obálok. Ani som sa nenazdala a oblohu vystriedala noc posiata hviezdami. Spolu s Patrikom sme boli zabratí do rozhovoru tak, že som to ani nepostrehla. Po dvoch hodinách vysvetľovania kto sa komu skôr páčil , či kto mal na čo odvahu mi nakoniec pozrel do očí a povedal:
,,Ani nevieš ako dlho som túžil po tomto okamihu, a teraz keď sa s tebou rozprávam a prechádzam bojím sa že to je len sen.“ Jeho oči boli plné nehy keď to vravel. Ani neviem kde sa to vo mne zobralo, prišlo to ako blesk s čistého neba. Pobozkala som ho. A keď sa naše oči opäť stretli obaja sme sa usmiali.
A takto sa skončila moja záhada striebornej obálky a začal sa príbeh lásky.

THE END

Poviedka o nevere...

Sladké pokušenie


Kým sa ostatný priatelia nechali unášať v rytme hudby, ja som sedela sama pri stole a sledovala svoje okolie. Videla som usmiate tváre ľudí, ktorý si vychutnávali večer na maximum. Očami som zablúdila na druhú stranu tanečného parketu a zazrela som Patrika s Kiarou. Hrozne im to pristalo. Tvorili okúzľujúci pár. Po všetkom, čo si vytrpeli, som uznala, že to ich vzájomný vzťah len posilnilo. Kiara Patrika zbožňovala urobila by pre neho aj nemožné a viem, že Patrik by to isté urobil pre ňu, hoci pred pár dňami ma trošku zaskočil a uvedomujem si, že som sa nezachovala tak ako som mala. Čo sa však už stalo sa neodstane a tú chybu si ponesiem so sebou celý život. Lenže ak sa nad to dokáže povzniesť on, prečo by som nemala ja? O pár mesiacov budú manželia. Keď mi to oznamovali tešila som sa ako malá. Mala som z nich hroznú radosť. Oboch som poznala už nejaký ten piatok a obaja sú mojimi veľmi dobrými priateľmi. Dívali sa na seba tak intenzívne, až som sa cítila hlúpo, že ich pozorujem. Čo má v sebe Kiara, čo mne chýbalo, aby sa na mňa tak díval? Chcela by som, aby sa na mňa díval tým spôsobom. Tak oddane, milujúco a úprimne. To ma vrátilo o pár dni spať k nášmu rozhovoru a udalostiam na ktoré som sa snažila radšej zabudnúť pre dobro všetkých:

,,Vieš čo je zvláštne?“ povedal mi raz Patrik, keď som ho prišla spolu s mojím malým synom pozrieť do reštaurácie, ktorú vlastnil.
,,Keď som Kiaru požiadal o ruku a ona súhlasila, na okamih som si na jej mieste predstavil teba.“ , hovoril opatrne akoby som sa mala nahnevať, no mňa jeho slová len šokovali.
,,Čože? To je veľmi zlý vtip.“
,,Neber to v zlom, ale otec vždy chcel, aby som sa oženil s tebou. Veľmi si ťa obľúbil. Vieš si predstaviť´ aký bol na mňa nahnevaný, keď som mu povedal, že sme sa rozišli a ostali len priatelia? Strašne sa ťa zastával. Viem, že mal rád aj Kiaru, ale teba proste miloval. No a keď som vedel, že aj ona sa chce za mňa vydať predstavil som si otca, ktorý mi bude chýbať pri tej príležitosti a spomenul som si aj na teba. Prisahám ten obraz bol taký nečakaný.“
,,Aha, a na čo si prišiel?“ žartovne som si ho doberala presvedčená, že si zo mňa len uťahuje aby reč nestála. Mával to vo zvyku, vždy vymyslel nejaké bláznovstvo. Aj to sa mi na ňom veľmi páčilo.

,,Uvedomil som si, že sa mi tá predstava páči. A v ten moment som ľutoval, že je to len výplod mojej fantázie.“
Stratila som reč. Nie, ja som bola úplne mimo. Sedela som tam stuhnutá, oči vyvalené a ústa otvorené ako teliatko. Po tých slovách, ktoré povedal, mi môj mozog odmietal fungovať. Chcela som veriť tomu, že je to len ďalší z jeho obľúbených vtipov no v jeho pohľade nebol ani len náznak humoru. Chcela som ho objať a povedať, že to bude fajn, sú to len nervy, ale nedokázala som sa ani pohnúť. Namiesto toho som na neho vyrukovala s mojou geniálnou otázkou a výrazom vyoranej myši, ktorej práve kocúr povedal, že je pre neho priveľmi dôležitá, aby ju len tak zjedol.
,,Čože? Počúvaj ak si zo mňa robíš srandu tak láskavo uber plyn.“
,,Myslím to vážne. Viky, ja asi k tebe stále niečo cítim. Niečo, o čom som nevedel, bolo to hlboko skryté, je to niečo, čo som objavil až teraz. Sedíš tu a dívaš sa mi do očí a ja viem, že by som nemal, ale som nadšený. Keď sa usmievaš, pripadám si akoby som lietal. Keď si zamyslená a od sústredenia sa ti robí na čele vráska, premýšľam čo ťa asi môže trápiť.“ povedal.
Čakala som, že každú chvíľu spustí rehot a povie:
,,Mám ťa, zase si mi na to skočila.“, ale on tam len stál tváril sa akoby od mojej odpovede záležal jeho život. Začala ma chytať panika. Od chvíle, keď mi navrhol aby sme boli priatelia vedel, že mi to ublížilo. Vyrovnávala by som sa s tým dosť dlho, keby sa nebol zjavil Ben. A bolo mi jasné, že keby nebol zomrel, Patrik by mi nikdy nepovedal nasledujúce slová.
,,Viky, zlatko, je to také neuveriteľné že ťa ľúbim?“
Okamžite som reflexívne zdvihla ruky pred seba v obrannom geste. Napadlo ma, že by som mala vziať nohy na plecia a zdrhnúť, no to nebolo možné nakoľko Michaela vo vedľajšej miestnosti zamestnávala môjho drobca. Hojdala ho v náručí a spievala mu pesničky, kým my s Patrickom sme sedeli u neho v kancelárii a rozprávali sme sa.
,,Nie, zadrž. V prvom rade, to čo si povedal je hlúposť. Ty predsa miluješ Kiaru. Budete sa brať. Nemôžeš na mňa vyletieť len tak s touto informáciou akoby si mi prial dobrú chuť. Uvedomuješ si čo hovoríš?“
,,Veľmi dobre to viem. Áno, Kiara je žena do ktorej som bol šialene zaľúbený. Preskočila medzi nami iskra a oboch nás pohltila. Bol som s ňou šťastný, do chvíle než som si uvedomil, čo cítim k tebe. Nie je správne potláčať to. Nikdy som ťa nemal opustiť. Teraz sme mohli byť spolu šťastný a Alex by bol mojím synom.“ vstal a podišiel bližšie ku mne. Jeho slová mi v hlave rezonovali a ja som bola ako v tranze, kým som si neuvedomila že predo mnou kľačí a uprene mi hľadí do očí. Nahol sa bližšie ku mne v snahe pobozkať ma. Keď mi to došlo reagovala som bez premýšľania. Nečakane som vyskočila zo stoličky a cúvala k dverám. Odrazu som z neho mala strach. Takto som ho nikdy nevidela sa správať.
,,Patrick, prosím ťa prestaň, desíš ma.“ prosila som ho. Priblížil sa ku mne a stál len pár centimetrov odo mňa uprene sa na mňa dívajúc. Niečo sa zmenilo, akoby odrazu do miestnosti vtrhol čerstvý vzduch a chcel mi niečo pošepkať. Odrazu som si jasne uvedomovala, že kúsok odo mňa stojí muž, ktorý by mal byť pre mňa zakázaný. Mala som odísť čo najrýchlejšie sa otočiť na päte a odkráčať. Ostávať s ním osamote si koledovalo o problém, ale keďže ja som vždy konala impulzívne, nič som si z toho nerobila. Na mojej tvári sa zračil šok, keď mi jeho slová konečne prenikli do mozgu a usadili sa tam a ja som pochopila čo sa mi snažil naznačiť.
,,Panebože.“ Zaúpela som a skryla som si tvár do dlaní.
,,Si v poriadku?“ spýtal sa ma pokojne a odhrnul mi vlasy z čela. Ten jeden nevinný dotyk spôsobil, že som sa cítila akoby mi vzbĺkla pokožka. Srdce mi začalo búchať ako o život a tvár mi zaliala horúčava. Musel veľmi dobre vedieť, čo so mnou robí jeho prítomnosť.
,,Prečo to robíš?“ spýtala som sa. Chcela som dodať ešte niečo viac, ale slová sa mi zasekli v krku.
,,Ľúbim ťa. Navždy budeš mojou súčasťou nech sa tomu akokoľvek budeš brániť. Stále ťa budem chcieť.“ Šepkal mi do ucha, jemne sa zubami dotkol môjho krku. Podlomili sa mi kolená a keby ma nebol zachytil asi by som spadla. Ale jeho mocné ruky tam boli a pevne ma zovreli. Pritisol si ma k sebe tak pevne, až som cítila teplé vibrácie jeho tela, ktoré ku mne vysielal. Bol vášnivý a rozhodnutý dokončiť čo začal.
,,Si neuveriteľná, dokonalá. Potrebujem ťa. Prosím dovoľ mi znovu ťa milovať.“ Šepkal naliehavým hlasom a ja som sa nemohla sústrediť. Moje protesty boli také slabé, že ich nebral ani na vedomie. Kým perami kĺzal po mojom krku a rukami ma zvieral na bokoch, premýšľala som ako to ukončiť, kým sa stane niečo, čo by sme obaja ľutovali.
,,Toto nesmieme.“ Vydýchla som, ale neznelo to presvedčivo. Celá som sa triasla, ale nebola mi zima. Vedela som, že ak to zájde ďalej už ho nedokážem zastaviť. Zhrozená som si uvedomila, že ho možno ani nechcem zastaviť. Bol ochotný dať mi to, po čo som túžila a bolo mi jedno, že raníme niečie city. Vypla som svedomie a konala čisto impulzívne. Prstami som mu vbehla do vlasov a pevne som sa k nemu pritláčala. Kým ja som ho láskala na uchu on m a opatrne položil na stolík vo svojej pracovni. Jednou rukou ma hladil po chrbte a druhú som pocítila na svojom stehne. Bez premýšľania som mu rozpínala gombíky na košeli a pohladila ho po nahej hrudi. Dvoma prstami zdvihol moju bradu a díval sa mi do očí. Spaľoval ma, akoby mi chcel tým pohľadom preniknúť až na dno moje duše. Potom mi nežne prešiel prstom po lícnej kosti a perách a sklonil sa ku ne. Jeho bozk, ktorý bol nežný a čistý sa pomaly prehlboval a stával sa čoraz vášnivejším. Keď prestal sprudka som vydýchla. Bozkával ma na ramenách a pomaly kúsok po kúsku mi posúval ramienka letných šiat až kým mi nespadli úplne. Perami sa mi prisal na pokožku hrdla, jazykom prechádzal po kľúčnej kosti smerom k prsiam, ktoré láskal rukami. Sťažka som sa nadýchla. Cítila som to vzrušenie, ktoré sa mi šírilo ako vlnenie celým telom, horúčava ma pohltila a rozvibrovala všetky moje svaly. Podarilo sa mi vyzliecť mu košeľu a stiahnuť ho na seba. Rukami som mu prechádzala po chrbte a keď som chcela pokračovať, ozvalo sa klopanie. Stuhla som a okamžite sa mi v hlave rozjasnilo. Náhla vášeň bola preč a ja som mohla triezvo premýšľať.
,,Dočerta.“ Zahromžil Patrick.
,,Minútku.“ Zakričal a narýchlo si obliekol košeľu, kým ja som si napravia ramienka šiat a usadila sa na pohovku. Ešte stále som zhlboka dýchala a snažila sa upokojiť.
,,Preboha, takmer som dovolila aby to zašlo ďalej. Ako som mohla byť taká nezodpovedná.?“ Karhala som sa v duchu, kým Patrik podpisoval nejaké papiere. Len čo všetko vybavil zamkol za sebou dvere. Podišiel ku mne a sadol si vedľa mňa. Okamžite som vyskočila a kráčala som k dverám. Rozhodne som krútila hlavou a opakovala som, že to bola chyba.
,,Daj mi šancu dokázať ti, že patríme k sebe.“ Nedal si povedať. Zahnal ma do rohu, nemala som kam ujsť. Pomaly sa ku mne skláňal a ja som ako paralyzovaná nedokázala nič urobiť. Opäť ma zalialo teplo. V ten moment sa ozval hlások slabý ako ozvena, no ja som to pripisovala preludu fantázie.
,,Nebráň sa tomu, je možné, že ja ty k nemu ešte stále niečo cítiš.“ kričal na mňa. V posledných chvíľach kedy sa ku mne blížili Patrickove pery som zvádzala vnútorný boj sama so sebou. Rozum mi logicky hovoril, že je to choré a zlé no ten malý drzý a totálne pomätený hlas výskal samou radosťou, keď ma nežne pobozkal. Lenže neprestal hneď ako som čakala namiesto toho si ma privinul k svojmu telu a rukami ma hladil po chrbte. Neviem, či to bola reakcia na to, čo mi povedal, alebo len skrat, keďže som už dlho bola bez muža, ale odrazu som ho znovu objala a opätovala mu jeho bozky. Obaja sme sa nechali unášať príjemnými pocitmi spoločnej blízkosti až kým sme spoločne nedosiahli vrchol. Keď som sa mlčky obliekala došlo mi, že som ublížila svoje priateľke, keď som dovolila by sa toto stalo. Odrazu ma zozadu objali mocné ruky a na krku som pocítila Patrikove pery. Bozkával ma nežne a odovzdane, kým ja som sa cítila ako najväčšia špina na svete. Keď prestal, díval sa na mňa akoby ma videl po prvý raz v živote, kým na mňa doľahol pocit viny.
,,Preboha, toto sa už nikdy nesmie zopakovať.“ hlesla som uplakaným hlasom.
,,Bolo to očarujúce.“ Nadšene prehodil.
,,Nie! Bolo to nesprávne a neospravedlniteľné.“ vykríkla som. Videla som ako ho to ranilo a nechcela som ho sklamať, ale musel pochopiť, že medzi ním a mnou je len priateľský vzťah a nič viac.
,,Pat, pozri ty vieš, že ja som ťa ľúbila. Uznávam, že to bolo nádherne, ale už sa to nebude opakovať. Ty máš predsa pri sebe ženu, ktorá ťa robí šťastným a ak o svojich citoch k nej teraz pochybuješ tak len preto, že si nervózny a vystresovaný. Je to normálne. Zabudnime na túto chvíľu, tvárme sa akoby sa to nestalo a neprikladajme jej význam, ktorý nemá.“
,,Ty ku mne nič necítiš však?“ spýtal sa a znelo to obviňujúco.
,,Prepáč.“ To bolo všetko na čo som sa zmohla.
Zložil si ruky do dlaní a potichu zastonal, kým ja som potichu opustila jeho kanceláriu a náhlivo sa pobrala preč.

Magická sila prírody.

Je jeden z tých nádherných letných večerov, ktoré sú priam stvorené na chvíle strávené s niekým koho milujeme.
Teplý vánok mi jemne hladí tvár a čechrá vlasy. Kráčam lesom vychutnávajúc si pokoj, ktorý ma zasiahol.
Odrazu sa predo mnou vynára lúka s množstvom rozvinutých kvetov a bylín, ktorých vôňu cítim každým nádychom. Ich opojná zmes a výsledná vôňa, ktorú vyčarili, si ma celkom podmaňuje.
Nedá mi neusmiať sa. Na chvíľu sa zastavím, hľadajúc tiché príjemné miesto, kam sa skryjem pred horúčavou a kde sa môžem ponoriť do svojich myšlienok.
Akoby zázrakom mi padne do oka veľký, starý dub, ktorý sa pyšne týči uprostred lúky.
Poskytuje mi útočisko pred horúčavou.
Všimla som si, že na strome sú vyryté mená mnohých dvojíc, či vyznania lásky. Rukou som sa dotkla vyrytej časti jedného mena. Zatvorila som oči a predstavovala som si mladé, zamilované dievča ako nožíkom či iným ostrým predmetom vyrýva do kôry meno svojej lásky. Musela som sa nad tým pousmiať. Okamžite som cítila , že ten strom má v sebe čaro. Sadla som si a v duchu som premýšľala nad tým, koľko ľudí sa tu zišlo. Je to nádherné romantické miesto. Ktovie koľko parterov sa tu zasnúbilo, alebo si vyznalo svoju lásku. Na okamih som si priala aby ten strom mohol rozprávať. Zvedavosť vo mne horela ako lačný, neutíchajúci oheň. Moja myseľ horúčkovito pracovala a fantázii som popustila uzdu natoľko, že sa mi pred očami vynáral jeden obraz za druhým.
Láska je fascinujúca. Je to niečo neopísateľné a krehké jediné slovo alebo gesto môže vyvolať neutíšiteľný pocit šťastia a radosti no zároveň aj trápenia a bolesti. V čom ale tkvie tajomstvo lásky? Je skryté v očiach. Jeden pohľad dokáže povedať viac ako tisíce slov. Stačí sa zadívať druhému do očí. Je to v spôsobe, akým sa dívame jeden na druhého, akým si dávame najavo čo jeden pre druhého znamenáme. Láska to sú činy a gestá, ktoré robíme nevedome a celkom mimovoľne. Úsmev, rýchly tlkot srdca, zrýchlený dych, horúčava, pocit, akoby sme mali v bruchu kŕdeľ motýľov...

Očami so zablúdila k nebu. Nadšená som pozorovala tú zmes rôznych pestrých farieb, ktoré vznikli pri západe slnka a vytvorili ten nádherný obraz. Premýšľala som, ktorá časť dňa je najkrajšia, no nevedela som sa rozhodnúť, pretože každá časť má niečo do seba a niečím ma priťahuje. Pri východe slnko svojimi lúčmi pohladí každý jeden kút a zaleje ho svetlom, cez deň, keď je vysoko na oblohe poskytujú nám tiene stromov chladné útočisko, podvečer, keď sa slnko chýli k obzoru sfarbí nebo teplými farbami, ktoré potešia moje srdce a večer, keď je všade tma a všetko dostáva nový nádych vyjdú hviezdy, ktoré svojím svetlom vyčaria na nebi niečo nádherné. Keby som mala sklon k maľovaniu iste by som to ihneď chcela zachytiť.
Sedím v tichosti vychutnávam krásu prírody a uvedomujem si ako veľmi sa svet ponáhľa. Tým, že sa ľudia neustále za niečím naháňajú či už ide o kariérny rast alebo večné nakupovanie mladých a naivných paničiek až po ženy, ktoré sa starajú o domácnosť. Ak chceme v život niečo dosiahnuť musíme na sebe pracovať, lenže sami seba okrádame o to, čo všetko nám môže ponúknuť príroda. Svojou silou omladí našu myseľ a dodá nový príval energie. Dnes už len málokto dokáže vnímať krásu okolia. Diskotéky, a zábava, hry dnes vládnu svetu.
Ja som od narodenia iná. Klasické veci mladých teenagerov ma nikdy nelákali. Možno práve preto na mňa táto chvíľa priam magicky pôsobí. Tu na tomto mieste, ktoré dýcha a vyžaruje zvláštnu silu zabúdam na všetky trápenia, starosti, úlohy bežného života. Cítim ako mojím telom prúdi príval energie. Novej a dobrej, ktorá mi dodáva úžasnú silu. Priam ako by mi príroda vravela, že všetko zvládnem len musím zabojovať.
Len veľmi ťažko som opúšťala to krásne miesto uvedomujúc si že zajtra sa môj kolotoč povinností začne nanovo.

Dúhový Pride

Dúhový Pride

Možno nie všetci vedia, čo sa za týmto pomenovaním skrýva. Ja osobne som mala možnosť zúčastniť sa pohodu, ktorý sa konal (nekonal) včera v Bratislave. Aby bolo jasné akcia pod názvom Dúhový Pride znamená pochod za zrovnoprávnenie ľudí s inou orientáciou. (Pochod za zrovnoprávnenie gejov, lesieb, bi, transgender a intersex ľudí)
Jasné, že keď sa ma kamarátka spýtala či by som sa neprišla pozrieť najprv ma napadlo:
,,Čo by som tam ja mohla hľadať?“
Nakoniec som si ale povedala, že to môže byť zaujímavá skúsenosť. Išla som tam jednak z veľkej zvedavosti a jednak aj pre to aby som mohla tráviť čas s jednou dôležitou osôbkou. Po príchode na miesto som zostala milo prekvapená ako veľmi si dali organizátori tohto podujatia záležať a hoci to nebolo dokonalé a chybičky boli viditeľné, na prvý raz to bolo fajn.(vždy je čo zlepšovať). Všade samé dúhové vlajky a kopa vysmiatych ľudí rôznej národnosti.

Sem tam nejaká tá tvár známa z televízie. Príhovory, ktoré zazneli hovorili o veľmi zaujímavých veciach. Jednak poukazovali na ľudskú ,,hlúposť “ a neochotu akceptovať niečo, čomu nerozumieme. Videla som okolo seba množstvo párov, a je jedno aká bola kombinácia, napadlo mi jedno.
,,Prečo by sa mali taký ľudia báť chodiť po meste a verejne ukazovať svoju lásku? Kto sme my aby sme im v tom bránili? V čom sú odlišný???“ Pohoršujeme sa, keď vidíme na ulici dve ženy, alebo mužov ako kráčajú spolu vedľa seba držiac sa za ruky, alebo keď ich vidíme bozkávať sa. Automaticky sme schopný zvaliť vinu na rodičovskú výchovu, pokles morálneho správania sa. Ale prečo sme tak znechutený?
A v tom mi to došlo. Títo ľudia majú na háku čo si o nich myslia ostatný. Neboja sa povedať, že sú iný, nehanbia sa za svoju orientáciu. Je to ich podstata, časť ich samých, tak prečo by to mali skrývať?
Každý by mal mať šancu žiť na základe svojich rozhodnutí. Každý je zodpovedný za seba. Všetci sme si rovný.
Došlo mi že mnohí ľudia sa boja nepoznaného a zhrozene krútia hlavou. Pohoršujú sa nad takým správaním. Myslia si že to je proti prírode, nemorálne, neetické. Staré babky by sa v kostole modlili od rána do večera za spásu svojich nesmrteľných duší a možno by dostali aj infarkt, keby počuli vetu, ktorá vyšla z úst jedného teológa, ktorý sa nebál a prišiel podporiť práve týchto ľudí. Tá veta je z listu Jána Pavla II a znela:
,,Láska je láska v akejkoľvek podobe.“

Hovorí sa, že v láske a vojne je dovolené všetko.Za celý život človek pozná viacero druhov lásky a predsa je schopný odsudzovať ju. Podľa mňa človek dokáže rešpektovať len to čo pozná. To čo mu je cudzie a čomu nerozumie sa inštinktívne bráni. Aj ja som taká bola. Vyrastala som v rodine, kde bola téma inej sexuálnej orientácie odsudzovaná. A keďže som vždy svojich rodičov rešpektovala a poslúchala brala som ich slová ako zákon. Názor som zmenila, keď som takých ľudí spoznala. Ukázali mi, že ich odsudzujem úplne zbytočne. V mnohých ohľadoch nás takíto ľudia prevyšujú. Je to smutné, že ich odsudzujeme len na základe toho, že sú iný, keď práve to z nich robí výnimočných ľudí. Je úplne jedno komu človek prejavuje lásku. Nie je na tom nič zle. Keď som to otvorene priznala doma rodičia boli šokovaný, ale po uvážení sami uznali že hovorím pravdu. Ak by sme zistili že člen našej rodiny je inak sexuálne orientovaný odsúdili by sme ho? Verím že nie ( teda nie všetci aj keď bohužiaľ sú medzi nami aj ľudia, ktorí sa razantne postavia proti synovi, dcére, mame či otcovi...) .
Akcia dúhový pride bola pre mňa poučnou skúsenosťou a dala mi veľmi veľa podnetov na zamyslenie sa . A ten, kto tam včera bol by vedel presne ako to myslím. Tú lásku tam bolo cítiť. Z každej strany. Rozdávali sa objatia za darmo.

Hoci prišlo veľa odporcov, aby vyjadrili nesúhlas a narobili menší rozruch v podobe výtržníctva, no radosť to nepokazilo nikomu. Aj naďalej sa ľudia bavili a vyjadrovali svojou prítomnosťou podporu.
Verím, že keď som dokázala otvoriť oči ja, spoznať pravdu a rozhodnúť sa zvládnete to aj vy. Alebo možno len mávnete nad týmto článkom rukou a možno ho ani nedočítate do konca ale ten, kto bude ukrátený o poznanie budete vy. Máte na výber môžete aj naďalej zostať ,,hlúpom“ nepoznaní a skrývať svoj strach za protesty alebo otvoríte oči a sami uvidíte že je to zbytočné a úplne bezvýznamné.

Nový rok, nový začiatok...

Už piaty deň nám kraľuje rok 2010, a ako hovorí moje slniečko tento rok bude konečne ten prelomový.
Konkrétne mne sa údajne všetko vydarí podľa predstáv, dokonoca aj vyhrám v lote.
Ale je to naozaj to po čom túžim????
Odpoveď je jednoduchá: ,,NIE!!!"

Ja som asi vážne z nejakej inej planéty, ale mne v novom roku bohate postačí byť s ľudmi ktorých mam rada, úspešne ukončit 4 ročník na VS, stretávať a zabávat sa s priateľmi, pomaly kráčať za svojimi snami dúfajúc, že možno aj tento rok mi do cety vsúpi niečo neočakávané. Lebo na to, aby sa vo Vašich životoch diali zázraky stačí málo. Kedykoľvek a kdekoľvek Vás môže niečo stretnúť, niečo na prvý pohľad bezvýznamne ale silné. Veci sa odrazu daju do pohybu a Vy si to ani nestihnete uvedomit.
Odrazu zistíte, ze máte pri sebe ideálneho partnera/partnerku, priateľa/priateľku..
darí sa Vám v práci, aj súkromí a Váš život nabral nový rozmer. Poviete si šťastie, osud, náhoda???
No ani jedno nie je správne je to zázrak, zázrak, ktorý prežívame denne.Už len to, že sa ráno zobudíme je zázrakom. Môžeme prežiť nový deň. Ako a s kým to je už na nás. Či už sa rozhodneme otročit v práci, alebo sa vyvaliť pred gauč a aktívne sa venovať gaučingu... je to len v našich rukách. Ale nikdy by sme nemali zabúdať povedať Dakujem, Mám ťa rád, chýbaš mi....
Poviete si banalita ale nikto z nás nemá záruku že sa opäť zobudí do nového rána. tým, že niekomu povieme čo cítime alebo mu poďakujeme hoci aj len za prijemne strávený čas pri káve alebo inej aj ten najemensej činnosti dávame najavo že nám ten človek nie je ľahostajný. My budeme mat dobrý pocit a krásne záťitky a on bude usmiatu a spokojný. Zázraky sa dejú denne, male aj veľké. A len my rozhodneme o tom, či prispejem k ich vzniku:D

Dakujem mojej rodine za čas strávený v ich blízkosti, za nervy, ktoré si so mnou museli vytrpieť, za sklamania, ktoré mi pomohli prekovanť.
Dakujem aj svojím priateľo, ktorý ma vždy podržali, keď som strácala smer cesty naviedli ma spät a už len svojou prítomnosťou ma povzbudzovali aby som sa nevzdávala.

Mám vás rada ste skvelý a to aj každý jeden človek. Dakujem ak osobe, ktorá si číta tento článok pretože aj to je zázrak, aspoň pre mňa určite :D

Pekný dnik :D