Mladšia sestra...
Žiť život znamená bojovať s prekážkami, ktoré Vám postaví do cesty. Kráčať ďalej aj keď máte pocit, že na Vás nič dobré nečaká. Veriť v to, že stretneme niekoho kto nám pomôže.
Žiť život znamená ísť po ceste, ktorú sme si zvolili už ako malé deti, keď sme verili, že vyrastieme do krásy a všetko čo nás stretne bude len pekné a príjemné. Túto cestu sme si vyzdobili našimi snami a nádejami. Kráčajme po nej s túžbou v srdci a verme, že to dobré si nás vždy nájde.
Ja som ako malé dieťa mala veľmi veľa snov niektoré z nich sa mi žiaľ nikdy nesplnia ale to neznamená, že prestanem veriť na zázraky. Na svete existuje mnoho záhad, ktoré robia naše životy pestrejším a veselším. Nikdy ich nedokážeme všetky pochopiť a ani by sme sa o to nemali pokúšať. Keď som bola ešte malá verila som, že môj život bude rozprávkou a možno sa tak začal a kto vie ako sa skončí. Snáď mám pred sebou ešte dlhú cestu aby som to zistila.
Osud mi pripravil mnoho krutých skúšok a nie som blázon aby som verila, že som ich už preskákala všetky. Za polovicu ak nie tri štvrtinu z nich si môžem sama. Nie som práve ideálnym človekom. Mám množstvo chýb na ktoré nie som hrdá. Mojich priateľov veľmi často privádzam do šialenstva práve tými chybami. Môžem len dúfať, že ma aj napriek tomu podržia. Nakoniec bez nich by som nebola ničím. Oni mi dávajú chuť zdvihnúť sa vtedy, keď ja sama už nemám nádej a posúvajú ma vpred.
Všetko sa začalo dávno pred rokmi, keď som uzrela svetlo sveta. Narodila som sa do malej rodiny v malom meste jedného nie príliš známeho štátu. Ale to je jedno. Možno nie je táto krajina ťahúňom ekonomiky, nemá nádherné pláže, nie je veľmocou ale je mojím domovom a skrýva mnoho krás, ktoré stoja za to aby boli objavené. Vychovávali ma v úcte k svojej domovine ako každého človeka, ktorý sa narodí a je jedno v akom kúte sveta. Moji rodičia sú pre mňa všetkým alebo by som mala povedať BOLI.. Detstvo, ktoré mi dali patri k mojim najkrajším spomienkam. Lásku, ktorou ma zahŕňali nosím hlboko vo svojom srdci. Nevyrastala som obklopená luxusom a možno som nemala vždy všetko, čo je práve in ale to nie je dôležité. Moji rodičia sa mi snažili dať to, po čom som túžila a ja som im za to vďačná. Uvedomujem si, že im robím starosti a nie som typ ideálnej dcéry. Ale trvám na tom, že sa o to neprestávam pokúšať. Netvrdím, že moji rodičia nikdy neurobili chybu, to ani nemôžem, pretože chyby robíme všetci a na nich sa učíme. Všetko bolo v poriadku až kým sa jedného dňa naša rodina nerozrástla o jedného člena. Po narodení mojej sestry som si musela prejsť ako každé prvorodené dieťa istými etapami. Už sa pozornosť dospelých neupriamovala hlavne na mňa. Čas, ktorý som trávila hrami s rodičmi sa musel deliť medzi mnou a sestrou. Kým bola bábätkom bola stredobodom, hoci ma všetci uisťovali, že ma majú rovnako radi nemohla som sa ubrániť istým, rozdielom.
Žiadny súrodenci nie sú rovnaký ani dvojčatá nie. A ak, tak len geneticky ale povaha a osobnosť človeka je u každého odlišná. A práve táto odlišnosť robí človeka výnimočným. V čom spočíva obdiv k iným? Práve v povahe človeka. Čo je dôležité pre lásku alebo priateľstvo? No predsa človek, ktorý nám sedí po povahovej stránke. Dopĺňa to, čo nám chýba a rozvíja to, čo máme spoločné.
Ja a moja sestra sme diametrálne odlišné. Nielen, že sa ani len výzorom nepodobáme ale ani povahou. Skôr by som povedala, že sme ako voda a oheň. Kým bola malá zbožňovala som ju hoci bola živšia, priebojnejšia a obľúbenejšia. Snažila som sa stáť za ňou a podporovať ju hoci bolo každému jasné, že ona bude tvrdým orieškom. Bola tým najkrajším čo ma v živote stretlo. Dívala som sa na ňu keď spinkala. Vymýšľala som rôzne hry na udržanie jej pozornosti. Čím bola strašia tým to bolo náročnejšie. Ešte aj teraz sa niekedy pristihnem pritom ako na ňu hľadím keď spí a želám si aby bola zase mojou malou sestričkou, aby sa vrátili časy, kedy sme si boli blízke. Keď všetko bolo jednoduché. Chcem naspäť to malé dievčatko s modrými očkami, ktoré ma malo rado, ktoré v obchode zobralo vždy dva keksíky lebo myslelo aj na staršiu sestru. Chcem naspäť to malé dievčatko, ktoré mi verilo, že ho nikdy nesklamem a malo vo mne dôveru. Hoci mi liezlo na nervy. Veľmi rada spomínam na mnohé veselé okamihy, kedy bolo všetko nekomplikované a zvládnuteľné. Boli sme si blízke ako nikdy pred tým. Hoci pre mňa bola dieťaťom, ktorému som sa nemohla zveriť s mojimi problémami bez toho, aby s tým nebežala za rodičmi. No vždy som snívala o tom, že keď bude staršia bude to iné. A naozaj je to iné, iné tým nepríjemným spôsobom.
Neraz sme sa pobili, ako v každej rodine. Nerobili sme si z toho ťažkú hlavu, pretože sme dobre vedeli, že hnev z nás časom vyšumí a všetko bude v poriadku. Zopár modrín, škrabancov sa časom zahojí, alebo do svadby aj zabudneme, že sme sa pobili, ako sme si často zvykli vravievať.
Vraví sa, že čas je najlepší lekár, no podľa mňa je aj obyčajný zlodej. Ubehol rýchlejšie ako som sa nazdala. Dovolil malému dievčatku vyrásť v mladú slečnu s vlastným rozumom a podrezaným jazykom. Už ma nepotrebovala na hry, mala vlastných priateľov. Vždy bola živá, neposedná, energická ale to k nej patrí je to jej životný štýl. Lenže potom prišla puberta a čoraz viac som si všimla odlišnosť medzi nami. Neochotu ustúpiť, dohodnúť sa pochopiť sa. Jasné sprvu si poviete, že s ňou plieskali hormóny ako s každým. Aj napriek hádkam a naschválom sa medzi nami z mojej strany nič nezmenilo. Všimla som si len, že pred rodičmi som častejšie bola ja tá, čo má mať rozum. Každá moja snaha upozorniť ich na to, že by mali dávať na sestru väčší pozor aby sa nedostala do problémov skončil obvinením, že to len nafukujem, žiarlim, mala by som mať rozum a nežalovať. Nezaberalo nič. Až jedného dňa na vlastné oči zistili, aké číslo majú doma. V ten moment ma napadlo, že sa to vyrieši a všetko bude fajn. Lenže k nejakej vážnej náprave neprišlo a správanie mojej sestry sa zhoršovalo. Dnes môžem povedať, že je na takom bode z ktorého už je návrat len veľmi mizivou nádejou. Snívala som, že náš vzťah bude veselý, priateľský a pevný. Budeme sa zverovať jedna druhej a držať spolu. No namiesto toho zisťujem, že sa jedna druhej vzďaľujeme a čo je horšie už nepociťujem ani len náznak túžby niečo na tom meniť. Nejeden raz som jej otvorene povedala aká ja pre mňa dôležitá a že môže so mnou rátať. Prosila som ju aby sa zamyslela nad svojím chovaním, že jej pomôžem. Trápilo ma to veľmi dlho. Snažila som sa naviesť túto tému aj pred rodičmi ale neujala sa skôr som mala pocit akoby si mysleli, že na ňu žiarlim a chcem ju zhodiť....
Keď sa hádame tento raz, nie je to ako tie nevinne detské naťahovačky. Padajú mnohokrát nepríjemné slová. Priznávam neraz ma dohnala k slzám. Vtedy si akoby čiastočne uvedomí, že ma zraňuje. No aj napriek tomu nenastane žiadna zmena. No ja ju nikdy neprestanem milovať.
Mať rád, je súčasťou života, láska nás obklopuje z každej strany. Vždy je pri nás niekto, komu na nás záleží a nemusí ísť nutne o rodinného príslušníka. Láske nemôžeme brániť, ani klásť odpor. Je všade okolo nás a dotýka sa nás svojou neviditeľnou rukou. Má mnoho podôb a predsa každá je iná.
Materinská láska, otcovská láska, súrodenecká láska, priateľstvo je tiež istou formou lásky, pretože, ak nám na niekom záleží a máme ho radi aj napriek chybičkám krásy, ide o lásku, partnerská láska, tá najkrajšia a najdôležitejšia, pretože od nej sa vyvíjajú všetky ostatné. Keď má človek rád, život sa mu zdá ľahší, pretože nenesie bremeno sám. Má sa s kým podeliť o svoje problémy. Ja ich mám more, som ako magnet, ktorý ich priťahuje.
Hoci práve o tie, o ktoré by som sa chcela podeliť, sa podeliť nemôžem. Dúfala som, že práve so sestrou, ktorá, ako som dúfala mi bude raz najbližšia nájdem odpovede na moje otázky. Dnes už viem, že sa to nestane,
Vnútorne ma to veľmi bolí a nedokážem sa nad to povzniesť ale na druhej strane si hovorím, že som urobila dosť veľa pre obnovu a keď sa mám snažiť stále len ja nestojí to za nič. Bude to znieť možno kruto a nie každému by a to mohlo páčiť ale moja sestra bude musieť padnúť na ústa aby sa vzchopila a začala triezvo uvažovať. Čo mi ale ubližuje najviac je, že v poslednom čase pred jej chybami rodičia zatvárajú oči. Akoby jej nechceli pomôcť. Vraj je iná doba. Vážne??!! Dobre beriem, že keď som bola ja decko, bolo to iné. Lenže moja sestra dovŕšila vek dospelosti a stále má úľavy ako dieťa. Pýtam sa či je to fér.
Môžem byť na ňu nahnevaná akokoľvek chcem. Premýšľať nad tým, kde sa stala chyba. Môžem sedieť a plakať za starými časmi, ktoré sa premenili na vzácne krehké spomienky môjho života. Ale vpred sa nepohnem, kým si neuvedomím, a teraz to už viem, že JA som si na vine ako dopadol náš spoločný vzťah. Vždy sa hnevala, keď ju rodičia išli s niekým porovnávať a ja som si neuvedomila, že vlastne robím presne to isté. Tak veľmi v nej chcem vidieť sestru po akej túžim, že prehliadam to, čo je v nej skryté naozaj. Drzosť s akou si povie svoj názor, hoci často bez volenia vhodných slov, ľahostajnosť, s akou má všetko v paži a z ničoho si nerobí vrásky. Bezstarostne si užíva život nerieši nič. A to sú veci, ktoré ja neviem a preto mi to príde zvláštne. Vždy si poviem, ja by som si toto v jej veku nedovolila a to je práve to, čo nás odlišuje a čo z nej robí svojskú bytosť. Vie sa odviazať a užívať si život, kým ja som opatrnejšia. Viem si predstaviť, že na všetky tie ,,nezmysly“ čo porobila bude rada a s úsmevom spomínať.
Vždy, keď sa pozriem na nejakú jej fotografiu vidím v nej mladú peknú ženu s vlastným rozumom a názormi na život. Nemala by som ju odsudzovať za to, že zmýšľa inak ako ja.
Za nič na svete by som ju nemenila, hoci ma občas ( ok, častejšie ako som si ochotná priznať) privádza do šialenstva a najradšej by som ju zabila, je to člen mojej rodiny a je nepostrádateľnou súčasťou môjho života. Či už išlo o to malé sladké bábätko, ktoré si všetkých získalo, alebo to bolo modrooké dievčatko, robiace neustále neporiadok v mojich veciach, alebo malý živel robiaci jednu pohromu za druhou, či mladá slečna s pubertálnymi výkyvmi. Dnes je z nej mladá žena, ktorá si začína žiť svoj život a som na ňu hrdá aj keď urobí niečo s čím nesúhlasím verím, že všetko zvládne a dá do poriadku a ja sa musím naučiť každú odlišnosť čo má prijať. Pretože práve v tom je skrytá celá záhada. Ďakujem mojim rodičom, že mi obstarali mladšiu sestru, hoci doteraz som bola miestami pekne nahnevaná pochopila som veci, ktoré mi tak dlho bili do očí.
MOJA SESTRA JE TO NAJDÔLEŽIŤEJŠIE, ČO MA V ŽIVOTE STRETLO!
A viem, že sa od nej môžem veľa naučiť. Vždy tu budem pre ňu a budem ju ľúbiť nech je aká chce. Verím, že raz možno príde deň, keď nazbieram odvahu a ukážem jej tieto riadky aby vedela, že ľutujem každé jedno zlé slovo čo som jej povedala a mrzí ma ak som jej ublížila. Ani len netuší že ju obdivujem za to aká je ( dobre nie všetky jej vlastnosti ale niečo z toho množstva by sa našlo)
ĎAKUJEM, že si a že si práve mojou sestrou, ľúbim ťa.....
