Čo by bolo, keby nebolo?

Osamelosť, nežiaduci pocit prázdnoty, či vynútený prostriedok pre urovnávanie myšlienok? Osamelý človek, alebo človek samotár je niekto, kto sa buď úmyselne stráni spoločnosti, alebo sa necíti medzi ľuďmi dobre. Každý z nás, a dám ruku do ohňa, že skutočne každý má obdobia, kedy chce byť sám. Nerušene premýšľať a hľadať riešenia na svoje problémy. Niekomu osamelosť vyhovuje len krátko kým neprekoná bolesť zo straty, inému osamelosť vyhovuje. Ja všeobecne mám s tým svoje skúsenosti a zážitky, som od prírody iná = DIVNA. Ale nie o tom som chcela písať.
Dnes som mala možnosť zamyslieť sa nad vzácnymi okamihmi, ktoré nám osud denne ponúka a ktoré nám môžu od základov zmeniť život. Možno si to ani neuvedomujeme ale každý deň sa deje neskutočné množstvo vecí, ktoré menia naše osudy a my si to ani neuvedomujeme. Tak ma napadlo: ,,ČO BY BOLO, KEBY NEBOLO???“
Zámerne som si skúsila predstaviť svoj život bez istej osoby. Osoby tak vzácnej a pre mňa neskutočne cennej, že už len predstava toho, o čo by som bola ukrátená ma vydesila. Nie som ideálom slova priateľ, mám neskutočné množstvo chýb. A nikdy som nemala veľa priateľov. Vždy jednu dve najlepšie priateľky už od malička. A zvyšný ľudia, ktorý ma obklopovali boli kamaráti. Dnes viem, že je veľký rozdiel medi slovom priateľ a kamarát, asi ako medzi láskou a sexom. Dobrý kamarát je v dnešnej dobe na nezaplatenie ale skutočný priateľ, to je vzácny diamant, ktorý odráža naše najhlbšie pocity. Alebo ako znie istý ,,citát“ o priateľstve, ktorý patrí medzi moje najobľúbenejšie:
,,Kamarát za tebou príde do väzenia a spýta sa či niečo nepotrebuješ, ale skutočný priateľ v ňom sedí s tebou a hovorí: ,,Dobre sme to dosrali!“ "
Kým som spoznala takého človeka mala som aj iných ,,priateľov“, pre ktorých ale zjavne moje priateľstvo znamenalo niečo diametrálne odlišné. Zažila som aj zradu od osoby, o ktorej som bola presvedčená, že by mi nikdy neublížila.
Mojím životom prešlo mnoho nových ľudí, dobrých kamarátov ale priateľ ani jeden. Až raz, v jeden deň sa predsa ukázal. A to, čo sa stalo potom ma posunulo tam, kde stojím dnes.

Piatok, 21:00

Zase ďalší piatok za mnou. Je teplý letný večer a ja namiesto zabávania sa sedím na terase s pohľadom upretým na ten starý guľatý mesiac, ktorý skrýva neskutočné tajomstvá. Znova a znova ako už po mnoho iných večerov sa ho pýtam tú istú otázku. Čo robím zle, že tu sedím celkom sama?
A on presne ako inokedy zaryto mlčí. Len hviezdy naokolo sa trbliecu a blikajú akoby mi chceli posunkovou rečou niečo naznačiť. Opäť a zase sa mi oči plnia slzami. Už nemám silu brániť sa im a tak ich nechávam preliať sa cez okraj viečok. Nočný vánok mi ovieva tvár a suší nezbedné slané kvapky stekajúce po tvári....

Nedeľa, 18:00

Dnes bol príjemný deň. Rodinná atmosféra. Myslím si, že to bol celkom príjemne strávený čas. Ale aj napriek tomu, som mala pocit, akoby mi niečo chýbalo. Viem, nemôžem sa neustále sťažovať a ani to nerobím ale predsa len to prázdno ma potichu nahlodáva a bojím sa že jedného dňa už bude príliš neskoro.

Streda, 17:00

Na začiatku týždňa nič nové. Menšie problémy v práci, no nič vážne. Dnes mám stretnutie s priateľkou. Teším sa na ňu. Opäť to bude jeden z tých lepších dní. Dní keď sa nebudem trápiť a uvažovať nad niečím čo nemám. A ktovie možno práve dnes...

Ten istý deň, no o pár hodín neskôr.

Spoznala som novú osobu. Neviem ako ju opísať, niečo ma k nej hrozne priťahuje. Po pár minútach som mala pocit, že som našla čo som hľadala. Ale neviem nakoľko ovplyvnená môžem byť. Veď toho človeka sotva poznám. Naozaj je to možné? Môže sa osud zmeniť z minúty na minútu?

Odpoveď na túto otázku bolo zbytočné očakávať. Bolo to tak. Tá osoba mi zmenila život. Priniesla so sebou niečo, čo som tak dlho hľadala a doplnila to, čo som mala. Od toho dňa je všetko iné. Lepšie. Dnes, keď vyjdem na terasu a pozriem sa na ten starý guľatý mesiac poviem len Ďakujem. A opäť sú tam tie malé mihotavé svetlá, ktoré ho noc čo noc sprevádzajú a mám pocit akoby mi hovorili: ,,Vidíš oplatilo sa počkať.“
Mám pocit, že dni letia ako splašené a čas, ktorý trávim spoločne s PRAITEĽOM, ktorého som našla v tej osobe je vzácnejší ako šafrán. Nedokážem ani len slovne popísať to neskutočné množstvo krásnych okamihov a chvíľ, ktoré sa navždy zapísali do môjho srdca. Smiech, ktorý som počula vychádzať z vlastných úst bol pre mňa dosiaľ neznámou hudbou. Dokonca aj slzy, ktoré ma občas prepadnú majú svoj skrytý význam, pokiaľ ide o tú osobu.

Viem si veľmi dobre predstaviť, ako by môj život vyzeral, keby sa naše cesty minuli a osud nás nikdy nepredstavil Bola by som aj naďalej to DIVNÉ dievča akým som aj dnes, lenže bez spriaznenej duše. Nemala by som sa komu zveriť a otvoriť svoje skryté tajomstvá bez strachu z bolesti, ktorú by mi tak ľahko mohla spôsobiť. Nezažila by som to pekné čo je dnes za mnou. Bola by som ukrátená o úprimný veselý, ba až detský smiech ktorým dokáže pohladiť moju dušu. Nepoznala by som toľko výrazov tej pre mňa tak známej tváre. Nevidela by som drobné vrásky, ktoré sa objavia pri istých okolnostiach. A hlavne by som nemala pocit, že mám pri sebe niekoho na koho sa môžem spoľahnúť, niekoho o kom viem, že sa na neho môžem obrátiť.
Viem, že sú tu aj iný ľudia, ktorý by mi pomoc ponúkli no len málokto dokáže pochopiť čo sa vo mne odohráva. Sú tu ľudia, čo ma vypočujú, porozprávajú sa, posťažujú. Ale nikto nevie aká skutočne som. Možno ani človek o ktorom si myslím, že ma pozná lepšie ako sa poznám ja. Ale jedno viem, znovu by som sedela zabratá do svojich osamelých úvah s prázdnym miestom vo svojom srdci a prosila mesiac aby mi prezradil čo ma čaká v budúcnosti. Vzala by som do ruky pero a svoje pocity skryla do veršov, ktoré by som nikdy nikomu neukázala. Presne ako to robím aj dnes ale s tým rozdielom, že dnes viem, že je tu niekto komu môžem plne veriť. A ja Ti aj náležite verím....
A to sa tiež týka aj tých zopár najbližších ľudí, ktorý sú mi vždy ochotný pomôcť. Áno možno majú odlišné názory a nie vždy sa zhodujú s mojimi ale aj tak sú to ľudia, ktorý mi do života vniesli množstvo krásnych a nezabudnuteľných okamžikov. Všetko čo sme spolu prežili mam pred očami vždy, keď je mi smutno a možnosti nedovoľujú osobné stretnutie. Stále vidím tie dni plne smiechu, keď sme sa prechádzali, bavili na chatách či oslavách. Rada si prezerám fotografie, či už z detstva alebo len nedávno vzniknuté obrázky. Nemôžem si pomôcť vždy ma pochytí nostalgia a strašne si túžim tie či oné chvíle zopakovať. No keď ten deň príde zisťujem že vždy sa udeje niečo nové, niečo čo opäť v mojom srdi zanechá kúsok krásnej melódie, ktorá potom zneje aj v časoch samoty. Lenže tak, ako sa mi pred očami deje to krásne sa deje aj to, čo ma zraňuje a bohužiaľ tiež zanecháva jazvy, ktoré mi pripomínajú, že nie každý je hoden mojej viery a toho aby bol mojím priateľom.