Rozlúčka

Sedela na lúke a dívala sa na západ slnka. Slzy sa jej liali z očí a v tenkých pramienkoch stekali po lícach. V rukách pevne zvierala retiazku s malým srdiečkom. Znamenala pre ňu veľmi veľa. Bola dôležitou súčasťou jej mladého života.
Farby, ktorými sa medzitým odelo nebo dostali nádych oranžovej zmiešanej so žltou a ružovou. S pohľadom na tú zapadajúcu ohnivú guľu však prišiel príval nových horkých slz.Zronená zodvihla hlavu k nebu a prosila Boha o pomoc. V tvári sa jej zračila bolesť a duši mala sklamanie. Opäť raz cítila ako láska bolí. Mala pocit, akoby jej srdce trhali na drobné kúsky. Potlačila plač a vykríkla:
,, Prečo??? Stáleho milujem, ako mám bez neho žiť?“
Znovu ju premohol plač. Nevedela potlačiť príval sĺz ktoré sa jej rinuli z očí a stekali po jej peknej tvári. V jej vnútri zúrila búrka citov. Hnev zmiešaný s bolesťou, zúfalstvov kombinácii so sklamaním. Beznádej jej v tej chvíli celkom naplnila srdce jej vnútro premkla bolesť zo straty človeka, ktorý bol pre ňu všetkým. Človeka, ktorý bol slnkom a zároveň hviezdou na jej nebi, dažďom v teplých dňoch, čo ju ovlažil svojou láskou, keď sa cítila vyprahnutá ako púšť, svetlom v temnote a všetkým, čo si kedy priala.
V spomienkach sa zatúlala o pár dní späť, keď sedela na tej istej lúke dívajúc sa na západ slnka a bola tou najšťastnejšou bytosťou na svete. Rozdávala úsmevy a dobrú náladu. Láska jej svietila z očí a celú ju pohltila. Bola liekom nielen na jej rany ale pre všetkých.

,,Ľúbiš ma?“ spýtala sa tichým hlasom.
,,Najviac ako sa len dá, neustále na teba myslím, keď nie si pri mne cítim sa osamelo a túžim len po tom mať ťa vo svojom v náručí. Môcť vidieť tvoje oči a nežný úsmev, ktorý na tebe tak milujem je pre mňa obrovským potešením.“ dostala odpoveď.

Precitla zo spomienok a znovu sa rozplakala. Náhle vstala, rozhodnutá ukončiť všetko to trápenie. Rozbehla sa smerom ku skalám. Zhlboka sa nadýchla a zahľadela sa na more, ktoré sa pokojne hadilo niekoľko metrov pod ňou. Aj tento pohľad prebudil spomienky na minulosť, ktoré pre ňu boli priam mučivé. Bola rozhodnutá skočiť a ukončiť všetky trápenia, umlčať tú ukrutnú bolesť, ktorá pulzovala v jej žilách. Slnko už takmer zapadlo a noc tichučko rozprestrela svoju náruč. Keby zodvihla hlavu, videla by jas tisícov hviezd, ktoré svietili na letnej nočnej oblohe a vytvárali kúzelný pohľad.
Spolu s nocou prišiel nočný vetrík a pohladil dievča po tvári. Takmer ako by jej chcel niečo povedať a utrieť slzy lesknúce sa v jej nešťastných očiach. Mala pocit, akoby šepkal hlasom, ktorý tak milovala:

,,Láska moja, prosím neurob to. Nechcel som ti nikdy ublížiť. Ty vieš ako veľmi som ťa miloval. Každú chvíľu, ktorá mi zostávala som trávil s tebou a bol som tou najšťastnejšou bytosťou na svete. Dala si mi toľko lásky, o ktorej sa mi ani nesnívalo. Vrátila si mi úsmev na tvár. Stála si pri mne aj v posledných chvíľach, hoci to pre teba nebolo ľahké. Bola si so mnou až do konca, hoci som ťa o to nežiadal. Až do poslednej chvíle som cítil všetku tú lásku, ktorú si mi ochotne dávala. Netráp sa kvôli mne. Odišiel som šťastný, pretože ty si ma svojou láskou šťastným urobila, podporovala si ma, verila mi a dávala si mi lásku a nádej hoci si vedela že sa blíži koniec. A hoci moja láska k tebe nedostala šancu kvitnúť, tvoja ešte len príde. Ja budem tu všade okolo teba a budem strážiť tvoje šťastie. Neplač že slnko zapadlo lebo slzy ti zabránia uvidieť hviezdy.
MILUJEM ŤA A BUDEM ŤA STÁLE MILOVAŤ . ZBOHOM“

Vietor náhle ustal a dievča sa znovu pozrelo na nebo, na ktorom žiarili miliardy hviezd. A ona v tej chvíli vedela, že musí ísť ďalej, a vedela aj to, že to nebude ľahké no musí tak urobiť. Jej cesta bude ťažká, ale jedného dňa sa do jej srdca vráti šťastie a láska. Spomienky jej zostanú navždy v srdci a ona si ich s láskou uchová. Vedela, že tak to musí byť. Zhlboka sa nadýchla a potom tichučkým hlasom prehovorila.
,,ZBOHOM LÁSKA MOJA, NAVŽDY ZOSTANEŠ V MOJOM SRDCI, KÝM BUDE BIŤ, BUDEŠ JEHO SÚČASŤOU...“ zašepkala so slzami na tvári a odišla.

THE END