Záhada striebornej obálky

Sedela som na hodine no mysľou som bola ďaleko od nášho prenášajúceho, ktorý nadšene a zanietene, skôr sám pre seba nakoľko ho nikto nepočúval, prednášal o účinkoch rôznych liekov na organizmus, o samotnej príprave liekov a uvádzania na trh.
Zúfalo som sledovala ručičky na hodinách visiacich nad dverami učebne. Mala som skôr pocit, že sa so mnou zahrávajú a ako naschvál sa vlečú pomalšie ako slimák. Zahľadela som sa von oknom kde slnko práve zapadalo a nebo sa odelo nádhernými farbami. Inokedy by ma tá krása dokázala očariť no práve dnes nie. Od rána som totiž riešila jednu zložito a záhadne vyzerajúcu úlohu. V románoch a rôznych amerických filmoch sa to stáva hlavným predstaviteľkám neustále, no nikdy by som neverila, že sa to môže prihodiť aj mne. Znovu som sa načiahla za svojou taškou a vytiahla zošit , z ktorého som vytiahla striebornú obálku. Otvorila som ju a vytiahla z nej kúsok papiera na ktorom bolo úhľadne napísané:

,, Máš nežné oči a žiarivý smiech,
na moje trápenie máš v rukách liek.

Moje srdce, vtedy bije rýchlosťou blesku,
keď mám šťastný deň a ty skrížiš mi cestu.

V noci sa vkrádaš do mojich snov,
Ja túžim len po tom, môcť byť s tebou.“

,,Dobre ale kto je to P?“ preletelo mi hlavou. Nakoniec som opäť list založila a skovala do tašky s hnevom a presvedčením že sa na mne niekto dobre baví. No vo vnútri som tak zúfalo chcela vedieť čo to má všetko znamenať.
Konečne padli moje obľúbené slová, ktoré ma ihneď vtrhli späť do reality.

,,Nebuďte dlhšie ako 15 minút. Čím skôr budeme pokračovať tým skôr sa dostanete domov.“ upozorňoval nás profesor.
Okamžite som vyšla z učebne ponáhľajúc sa so svojou spolužiačkou do bufetu na kávu. Potrebovala som vzpruhu a kofeín bol v takých situáciách najlepšou voľbou. Moje nadšenie však veľmi rýchlo opadlo, keď som uzrela tú radu študentov , ktorý čakali aby svoj organizmus povzbudili niečím sladkým, slaným, alebo si jednoducho chceli dať kávu ako ja.
,,O nie to tu budem čakať do zajtra dokelu.“ zahundrala som si v duchu. A vtedy sa to stalo. Vošiel on. Chalan, ktorý sa mi hrozne páčil. Bol taký sladký, vyzeral božsky v oranžovej košeli, a nohavicami, ktoré mu pekne zvýrazňovali chutný zadok. Prvé čo ma upozornilo, že sa ocitol v mojej blízkosti bola tá lákavá vôňa, od ktorej sa mi zježili chĺpky. Počula som ako na neho volajú jeho spolužiaci, a ja som tajne dúfala, že sa postaví predo mňa aby som si mohla vychutnať ten pohľad. Na moje zdesenie sa postavil hneď za mňa a moju kamošku. Keď som začula ten jeho hlások bola som ešte nervóznejšia ako doposiaľ. Pomaly sme sa dostali na rad a keď mi pani bufetárka položila tak jasnú a ľahkú otázku čo si dám, ja som zadrela:
,,hmm nič ďakujem.“
Také fiasko, taká hanba. Majka si zatiaľ pýtala kávu a keksík a ja som zamierila k stolu a zviezla sa na stoličku tupo zízajúc na stenu. Cítila som jeho pohľad neviem prečo sa na mňa pozeral ale cítila som to.
,,Preboha to čo malo znamenať? Prečo si si nič nevypýtala?“ udivene sa spýtala keď sa konečne usadila.
,,Ja ani neviem nejako som bola mimo. Moja chyba teraz tam zaspím.“ zúfalo som odvetila.
,,Ozaj a videla si ako sa na teba ten chalan díval? Inak je to sexoš.“ zasmiala sa Majka a odpila si z kávy.
Obzrela som sa no nikde som ho už nevidela. Zosmutnela som. Túžila som ho aspoň zazrieť aby som mala na čo myslieť keď budem zase hore na prednáške. Smutná som sa vracala hore do učebne. Profák tam ešte nebol. Sadla som si na stoličku a pozrela von oknom kde už západ slnka nabral na intenzite farieb. Otvorila som notes, že si idem kresliť nezmysli a namiesto toho som tam našla striebornú obálku. Bola zalepená a naisto som vedela, že pred prestávkou tam nebola. Spolužiaci sa naďalej medzi sebou rozprávali a nikto si ma nevšímal. Hlavou sa mi preháňalo množstvo otázok bez odpovedí. Opatrne som otvorila obálku a vytiahla papier. Musela som si to prečítať 5 krát no aj tak som neverila vlastným očiam.

,,Už nemôžem dlhšie čakať. Túžim ťa vidieť a rozprávať sa s tebou dnes o pol siedmej v záhrade pri škole.“
S láskou tvoj P.
PS: znamenie červená ruža.

Cítila som ako sa mi do líc valí červeň. Nevedela som čo mám robiť.
,,Ak si zo mňa niekto robí žarty, nemienim sa nechať zosmiešňovať. Ale čo ak je to naozaj pravda a niekto ma chce vidieť???“ moje vnútro bolo úplne rozvrátene. Nakoniec som sa rozhodla, že tam pôjdem ale zostanem skovaná niekde v diaľke a pozriem sa kto to je. A ak to tam aj nikto nepríde budem schovaná čiže ma nikto neuvidí. Chválila som sa za geniálny plán. A tešila sa ako niekoho nachytám na vlastnom triku, pretože čoraz viac som bola presvedčená, že si zo mňa niekto uťahuje.

Po prednáške som sa pomaly vliekla smerom k záhradám s tým, že keď som tam dorazila skryla som sa za strom, odkiaľ som mala výhľad na celú záhradu.
,,Trištvrte na sedem “ a v celej záhrade nebol nikto.
,,Vedela som to.“ rezignovane som pokrútila hlavou a chystala sa n odchod.
Sotva som však vyliezla z úkrytu a urobila pár krokov ozval sa hlas, ktorý mi nohy prilepil k zemi a ja som nebola schopná sa ďalej pohnúť.
,,Ahoj. Konečne, už som si začínal myslieť, že odtiaľ nevídeš a budeš tam schovaná do zajtra.“
Pomaly som sa otočila a takmer to so mnou seklo. Predo mnou stál ten úžasný chalan, ktorého som už tak dlho tajne obdivovala a usmieval sa na mňa svojimi žiariacimi očami. V rukách držal červenú ružu.
,, Č-čože? Ty?“ zakoktala som sa.
,,Áno. Čakala si niekoho iného.“ Zasmial sa natiahlo ruku z ružou smerom ku mne.
,,Smiem ťa pozvať na prechádzku po záhrade?“ spýtal sa a ja som len prikývla.
Kráčajúc po jeho boku som počúvala ako sa do mňa zaľúbil, no nenabral odvahu osloviť ma priamo, ako ho napadlo pozvať ma pomocou obálok. Ani som sa nenazdala a oblohu vystriedala noc posiata hviezdami. Spolu s Patrikom sme boli zabratí do rozhovoru tak, že som to ani nepostrehla. Po dvoch hodinách vysvetľovania kto sa komu skôr páčil , či kto mal na čo odvahu mi nakoniec pozrel do očí a povedal:
,,Ani nevieš ako dlho som túžil po tomto okamihu, a teraz keď sa s tebou rozprávam a prechádzam bojím sa že to je len sen.“ Jeho oči boli plné nehy keď to vravel. Ani neviem kde sa to vo mne zobralo, prišlo to ako blesk s čistého neba. Pobozkala som ho. A keď sa naše oči opäť stretli obaja sme sa usmiali.
A takto sa skončila moja záhada striebornej obálky a začal sa príbeh lásky.

THE END