Hurááá Vianoce už prišli, alebo zachráň sa kto môžeš???

Ako každý rok, ani tento nie je výnimkou. Už o pár dni zasadneme k štedro večernému stolu a chvíľu na to budeme pod stromčekom rozbaľovať darčeky.
Za oknom tíško padá biely sneh, v kozube príjemne pukoce ohník, a miestnosťou sa nesie vianočná hudba a smiech našich najbližších.
.....
Áno príjemná predstava. No nie každý si uvedomuje, čo všetko človek musí urobiť aby si túto pohodu mohol vychutnať.

NÁKUPY: Predvianočné naháňačky za darčekmi a potravinami na sviatky priamo z práce, potom letieť domov, aby sa stihlo čo to napiecť. Aby nebolo toho málo tak treba upiecť viacero druhov.

UPRATOVANIE: Celý dom či byt sa musí lesknúť a žiariť čistotou. Treba umyť okná, vyleštiť sklo vo vitrínach. A samozrejme veľa ďalších zvyčajných aj špeciálnych upratovacich aktivít. Veď čo by si pomysleli o nás susedia, keby sme neumyli okno....

VÝZDOBA DOMU: Všade v dome musí byť na prvý pohľad jasné, že idú Vianoce. Treba dokúpiť ozdoby, vyčačkať si všetko ako zo škatuľky. A u niektorých ľudí nehrozí, že by použili ozdoby dva roky za sebou.

Keď konečne príde deň D, nemôžeme si vychutnať Vianočné ráno s deťmi, pretože máme na starosti prípravy večera a dolaďovanie detailov. Na rozprávky sa dívame ak máme chvíľku čas a máme to šťastie, že si stihneme vypiť kávu. Takto to pokračuje do tej 16-17-tej hodiny. Konečne máme chvíľku a môžeme si oddýchnuť no to už najmenší členovia protestujú že chcú isť papať, pretože sú zvedaví čo im priniesol Ježiško.
Po večeri sa dovalíme k stromčeku, kde sa odohráva pre podaktorých pravý rituál Vianoc. Keď sa ratolesti hrajú s darčekmi od Ježiška treba ešte umyť riad a potom sme tak súci ľahnúť si a nič nerobiť. A teraz sa pýtam vychutnajú si takýto ľudia hore uvedenú ,,vianočnú pohodu“ ???

Je aj iný spôsob ako si v pokoji užiť Vianoce s tým, aby sme doma mali všetko tip tom a ešte sa cítili aj oddýchnutý. Ja to robím napríklad tak, že ráno si pozrieme so sestrou a rodičmi nejaké rozprávky, pretože veci na varenie a stromček si nachystáme deň pred štedrým večerom. Potom mame s niečím pomôžeme, ďalej si nikdy nenecháme úsjť zaujímavý zápas otec verzus kapor( ktorý má svoje meno a pláva nám deň - dva pred Vianocami vo vani). Okolo tretej hodiny vyrážam s ocinom a mojím havinom von na prechádzku( je to naša vianočná tradícia, odkedy sa pamätám..) Domov sa vraciame okolo piatej, vymrznutý, vyšantený, vyhladnutý. Nasleduje rituál príprav umyť sa upraviť pekne sa obliecť. Kým sa všetci takto prestriedame je hneď šesť – pol siedmej a to už je najvyšší čas zasadnúť k večeri. Krátkou modlitbou sa poďakujeme za priazeň počas celého roka a večeru začneme oblátkou( domáco vianočnou) s medom. Potom už nasleduje polievka samozrejme rybacia a šalátik s kaprom.
Keď všetci dojeme, až potom ideme spoločne k stromčeku. Kde sa navzájom obdarúvame a smejem sa. Žiadne stresy, proste úplná pohoda.

A Nikto sa nestará, či je upratané a či sú okná umyté a to len pre to, že sme v kruhu najbližších a sme spolu a šťastný.
Viem, že mám oproti iným veľa a je mi ľúto detí, ktoré si na Vianoce nemôžu dopriať to pravé potešenie. Ale je mi zároveň aj ľúto ľudí, pre ktorých sa Vianoce stali len povinnosťou, ktorú si treba každoročne slniť......

Ja sa na ne teším aj napriek tým pracovným prípravám. Zisťujem totiž, že aj počas nich sa dá zažiť veľa príjemného :)))).
Šťastné a veselé Vianoce všetkým !!!!!!!!!

Len Ty...

Len ty mi dávaš nádej žiť,
len pri tebe si viem s problémom poradiť.
Tvoj úsmev mi skrášli deň,
žijem a dýcham iba preň.

Tvoj hlas je liek na moje rany,
milujem keď sme spolu sami.
Každý tvoj dotyk ma nevyčísliteľnú cenu,
bez teba zmením sa na slabú ženu.

V tvojich očiach je jas hviezd,
neviem však či o tom vieš.
Keď bozkom orosíš moje pery,
moja tvár priam šťastím žiari.
Chcem vykričať do neba, že žijem len pre teba...

MYŠLIENKY

Ako na rýchlom kolotoči moje myšlienky sa točia,
Kto dobre pozná ma môže čítať v mojich očiach.
Jedna myšlienka druhú rýchlosťou blesku strieda,
jedna je nádherná farebná, a druhá chmúrne bledá.

S prvou sa mi zdá že na svete je všetko krásne,
no pri druhej mám ten pocit že nič nie je také jasné.
Márne sa snažím pred myšlienkami skryť,
Hútam a snažím sa ich všetky pochopiť,
Nájdu ma nech som hocikde a preniknú späť do mojej hlavy
Opäť si kraľujú a zostanú mi len obavy.

Obavy z toho čo stane sa mi v nový deň,
Obavy z toho čo prinesie mi ďalší sen.

Márne hľadám to bájne miesto kde dá sa pred myšlienkou skryť,
Alebo čarovný spôsob ako ju z hlavy bezstarostne vypustiť.

Kam mizne láska?


Kam odíde láska, keď sa vzťah dvoch ľudí skončí,
keď už im len bolesť, hnev či zúrivosť srší z očí.
Ako je to možné, že sa tak moc zmenili,
veď zaiste sa donedávna ešte veľmi ľúbili.

Obaja sa navzájom iste dobre poznali,
jeden pre druhého by sa iste rozdali.
Prečo odrazu nastala tá zmena,
že si nevedia navzájom prísť na mená?

Spoločne prežili mnohé pekné veci,
že budú spolu do smrti si mysleli všetci.
Kam teda zmizlo puto spájajúce týchto ľudí,
a či ich spomienka na lásku zo spánku budí?

Kam mizne láska keď vzťahy sa rozpadnú,
či vinou partnerov, či vtedy,keď city ochladnú.
Nechýba azda ten kúsok lásky niekomu,
Kto túži byť šťastný a verný milej, či milému???

A ako často láska vracia sa do našich životov?
Čo ak viac nepríde, čo urobíme potom???
Je spôsob ako ju pre záhubov skryť,
Váž si ju, ver jej a nezabudni ju ctiť...

Sedím za svojím pracovným stolom a ladím si mikroskop v ktorom mám pripravenú vzorku.
So záujmom si preostujem skrutkou kým sa mi naskytne obraz. Priam šokovna sledujem malé pohyblivé organizmi, ako sa mihocú zo strany na stranu. Pre mňa ako laborantku to nie je nič nové, že sa denodenne s nimi stretávam .
Baktérie. Pri tomto slove si každý, (alebo ľudia ktorý nemajú ani šajnu o medicíne) ihneď vybaví reklamu na rôzne dezinfekčné prostriedky, ktoré majú ich výskytu v našej domácnosti zabrániť. Len málokto si ale uvedomuje že baktérie (niektoré druhy) sú neodmyslitelné a dôležité pre správne pochody v ľudskom organizme a to nemyslím teraz tie, ktoré bývajú propagované v mliečnych výrobkoch jako sú jogurty, nápoje, mlieka , syry… .
Sú bežnou flóru na našej koži, slizniciach ..a bez nich nastávajú komplikácie. Na druhej strane ak sa premnožia a máme ich nadbytok vedie to k prejavu na našom zdravotnom stave = ochorenie.

Od kedy som si vybrala povolanie (a ja viem prečo som si ho vybrala), ktoré ma bude sprevádzať životom, sa denne stretám s ľudmi , ktorý majú rôzne zdravotné problémy. Je úplne jedno či ľahších alebo ťažšiích rozmerov. Sú pacienti, na ktorých pri prvom pohľade nie je nič, čo by naznačovalo,aký je ich súčastný zdravotný stav vážny. Zatiaľ čo by ste povedali, že mu nič nie je v tele mu kraluje smrtiaci vírus, či iné ochorenie spôsobujúce zlyhanie životne dôležitých orgánov. Nie som lekárka aby som poznala všetky možné ochorenia ktoré pre člověka končia smrťou, no viem že je ich viac než dosť.

Čo ma však privádza do šialenstva a vháňa mi slzy do tváre je pohľad na trpiacich ľudí. Vždy, keď vidím malé dieťa s vážnym ochorením ako sa tisne do maminho náručia, začnú ma v očiach páliť slzy. Strašne sa hnevám na bezmocnost a skutočnosť že nie proti všetkým ochoreniam je liek. Je to sklučujúci pocit vedieť že ten drobček na ktorého ste sa usmiali po ceste za svojími povinnosťami je vážne chorý a jeho jedninou nádejou je, že niekto skúsený, vzdelaný, inteligentný a spochpný nádjde liek na jeho bôl.

Je to strašný zvuk počuť plač malého dieťaťa ako kričí od bolesti, pričom jeho život sa ešte ani poriadne nezačal. Koľko mladých ľudí zomrie skôr, kým stihne spoznať krásy, ktoré ponúka život.

Je to bezohľadné od nás zdravých, že si nevšímame viac ľudí okolo seba a nepodáme pomocnú ruku tím, ktorý to najviac potrebujú.
Prečo je to tak? Prečo kým sme zdravý a žijeme si svoj ,,šťastný a pokojný“ život nemyslíme viac na tých, pre ktorých je každý nový deň ťažkým bojom o prežitie?
Iste každý sa ohradí tým, že ani na nich by ostatní nemysleli. Áno je to pravda čoraz viac ľudí je sebeckých a hrabe pre seba a ide za svojím aj cez mŕtvoly.

Jedno však viem. Aj my raz zostarneme a ak jestvuje spravodlivosť , a je všetko vopred dané, ani nám sa nevyhnú (ak sa im nevyhneme iným spôsobom), ochorenia a nemusia byť DEDIČNÉ, možno budeme aj my v nádeji upierať oči k tým, čo majú možnosť nám pomôcť.


Budeme mlčky prosiť o to aby k nám vystreli ruku a povzbudili nás slovami, či úsmevom a dali nádej, že všetko dobre dopadne… A budeme radi ak sa nám vobec budú venovat nehovoriac o tom, že budeme nadšení keď nám oznámia: Že nádju liek na naše trápenia, že majú v zásobe dostatok krvných preparátov pre životne dôležité transfúzie, že operácia ktorá nám, alebo našim blízkym môže zachrániť život sa vykonáva aj u nás a máme na ne skvelý tím lekárov.

Nečakajme však to príde samo. Skúsme sa vzchopiť a urobiť niečo čo môže zachrániť ľudský život. Dá sa to mnohými spôsobmi.
Pevne verím, že keď sa zamyslíme nájdeme spôsob ako pomôcť.

Napokon nikdy nevieme či raz nebudeme v rovnakej situácii my, alebo dokonca naše deti, či blízky. A ruku na srdce nemohli by sme sa len tak nečine prizearť jako zomierajú pre našimi očami. Tak urobme niečo, kým nie je neskoro ….


PS:Obrázky sú stiahnuté z ineternetu nakolko svoju fotku pri mikroskope ešte nemááám :)) ale myslím že to nie je podstatou článku :)

Počúvaj

Zastav sa na chvíľu, veď život je krátky,
Skús vnímať to krásne okolo a zabudni na hádky.
Počúvaj ako nádherne vtáčí spev z koruny stromu znie,
Počúvaj pozorne a zachytíš skryté volanie.

Dívaj sa farby neba keď slnko zapadá,
Pokús sa prispieť nech svetom nesie sa dobrá nálada.
Pomôž tomu kto ruku k tebe v nádeji vystiera,
Staň sa ochrancom ovečky ktorá stratila pastiera.

S úsmevom a radosťou vítaj každý nový deň,
Nedovoľ bolesti aby rozprestrela svoj tieň.
Keď máš pocit že padáš na dno a nikto ťa nechytá,
Nezabudni že život viac hoc aj skrytých možností ponúka.

Skús pozbierať všetky svoje sily a nanovo začni boj,
Nikdy neľutuj čo si pokazil či kým si predtým bol.
Kým neskúsiš všetko a z chýb sa nepoučíš
Nenájdeš pokoj a nikdy sa nenaučíš:

,,Že osud vedie nás kľukatou cestou,
a v živote všetko má svoje miesto.“
Nie v každý deň budeš mať chuť sa smiať ale nesmieš sa nikdy bez boja vzdať.

Pravá láska sa podobá knihe. Blázon v nej listuje letmo, ale múdry človek premýšľa, pretože
vie, že ju môže čítať len raz.

ČAROVNÁ ZÁHRADA

Tak ako v tichosti ubehne deň,

Neprejde noc keď neprisní sa mi sen.

V ňom všetko je čarovné pocity či ľudia,

Ženy či deti sa v noci zlým snom nebudia.

Úsmev tu hrá na perách detí

Šťastie v tejto ríši nad hlavami všetkých letí.

Nik nevie čo je smútok, bolesť či žiaľ,

Tu každý je pri každom nik nie je sám.

Lásku tu cítiť na každom kroku,

Zjaví sa ako úsmev či slza v oku.

Nádej tu prekvitá v každom farebnom kvete

Takúto záhradu vo svete nenájdete.

Keď sa však ráno zahlási nový deň

Záhrada mizne rozplýva sa môj sen.

Precitám tvárou v tvár všednému životu.

Vo svete starostí, bolestí zúfalého šepotu.

Kde ľudia sú bezcitný ba až nesmierne krutý

Kde nikto ruku nepodá bez pocitu záruky.

Zúfalo túžim žiť v čarovnej záhrade

Bez starostí , žiaľu len v dobrej nálade....

V živote z nás isto sa každý deň stane niečo, čo nás šokuje, alebo rozhnevá či rozosmeje. Každý nový deň so sebou prináša nové minúty plné nových okamihov, zábavy, radosti ale aj žiaľu , bolesti a sĺz.
Sĺz, ktoré sa nám po tvári kotúľajú nielen preto že sme dojatý šťastím ale aj sĺz ktoré sú plné bolesti a trápenia. Okamih, kedy sa nám podarilo niečo na čom sme tak dlho pracovali, či dokonca čakali nám vháňa slzy do očí a náš pocity vyplávajú na povrch ako loďka na pokojné more.
No stačí chvíľka nepozornosti, nesprávne volené slová alebo činy a pokojné more sa zmení na riadny hurikán citov, ktoré s nami zmietajú a slzy ktoré nám tečú po tvári sú často plné bolesti, ktorá však nenaplní len naše oči ale celú našu bytosť.
Každému želám ani nikdy nemal dôvod na slzy sklamania a dúfam že následujúce slová nepokazia niekomu pekný deň...

Nedokážem teraz slovami vyjadriť ako zle sa cítim, aká som nešťastná a hnevám sa na seba že nemám odvahu k niektorým krokom.
Myslela som si, že môj život sa v tomto období konečne pohol smerom k lepšiemu. Zmeny, ktoré v ňom nastali ma tešia a tešili do istej chvíle.
Verila som, že je to koniec smoly, ktorá mi sadla na plecia a odmietala sa ma pustiť. Dúfala som, že teraz sa ma pre istotu ujalo šťastie, ono roztiahne svoje krídla a dovolí mi, aby som si kúsok z neho nechala pre seba.
No mýlila som sa nestalo sa tak. Potvrdili sa mi moje obavy, ktoré ma zasiahli v plnej sile. Tak ako som sa veľmi bála niekomu zdôveriť a ukázať pre ním svoje pocity tak som dospela k záveru, že moja intuícia bola na mieste. Nepatrím k ľudom, čo sa rýchlo zoznámia, hoci sa snažím v spoločnosti vyjsť si s každým najlepšie ako sa dá. Svojim priateľom ak vôbec nejakých mám sa snažím a vždy som sa snažila pomáhať. Viem, istotne sa mi to nedarilo vždy no mám čisté svedomie a viem, že som nikomu úmyselne neublížila.
Ja som veľmi zvláštna neviem sa hádať nikdy mi to nešlo a vždy som sa stránila hádok. Radšej som sa snažila riešiť veci inak. Na mňa môže nakričať ktokoľvek ja neviem kričať na ostatných.
Často sa uzatváram do seba mám svoje problémy s ktorými bojujem aj keď nie vždy úspešne.
Nie som dokonalá a nikto nie je. Viem, že mám čo naprávať...
vyzerá to tak, že môj život je nalinajkovaný dosť nakrivo. Bláznovstvo ja viem. vždy som si totiž myslela že človek sám si tvorí život podľa svojich snov.
Ale len tí silný a bezcitný to dosiahnu tam kam si naplánujú, idú aj cez mŕtvolu a rania kohokoľvek priateľa,rodinu, kamarátov nevnímajúc.
neverím, že človek ktorí má v sebe kúsok citu by ublížil človeku a s kľudným svedomím spával a žil ako by sa nič nestalo. len človek bez kúska citu a svedomia dokáže ubližiť... Nikto ma nepresvedčí o tom, že niekto kto vyhlasuje ako miluje svoju rodinu, ako pomáha svojím priateľom, ako sa snaží správať ideálne a zodpovedne ( a ja viem, že sa tak správa) by mohol byť takí krutý.
Verím že v každom človeku sa skrýva niečo dobré. Verím dokonca aj tomu, že jedne významný deň pre mňa nebol náhodným, že sa to tak malo stať. Bolo to určené vyššími silami.
Neviem prečo ale verím tomu že sa to vysvetlí. Verím lebo mi nič iné neostáva a viera posilňuje tak preto verím a veriť budem aj naďalej... lebo nádej zomiera posledná ...

Svetom hýbu zmeny

Už dlho premýšľam nad tým, či zmeny v mojom okolí sú náhodné alebo cielené. Iste podaktorí by sa mi vysmiali, prečo sa nad tým zamýšľam. Je to jednoduché: Že by to bolo preto, lebo ľudia ktorých sa to týka majú pre mňa svoj význam? Alebo je to tým že to je signalizácia k tomu aby som sa zamyslela a urobila potrebné rozhodnutie????

Ten kto nepozná nepochopí. Tento rok je zvlášty udialo sa priveľa. A malé drobnosti ma upozorňujú na to že sa to tak skoro neskončí.
Nejde len o náhlu zmenu správania, či konania, je to aj o reakcii dotyčných.
Rozčuľuje ma keď sa zo záujmu spýtam či sa niečo deje a dostanem odpoveď typu:
,,Nerieš."
,,Nehnevaj ma touto otázkou."
,,Všetko je v poriadku." (zatiaľ čo je jasne vidieť že to v poriadku nie je)
Alebo nedostanem odpoveď vôbec. Čo nie je nič nové.

Viem, že nie som ideálna, nikto nie je a kto si to myslí je pokrytec, presne ako človek ktorý sa skrýva za iste presvedčenia namiesto toho aby riešil problémy, ktoré sa ho priamo týkajú.
Mnoho ráz som nekonala správne, sú chyby ktoré sa napraviť nedajú a ja s nimi musím žiť. A nejde to ľahko. Niektoré ľutujem dodnes.

Ale čo ma najviac zraní je to že od priateľov očakávam že mi v prípade nesúhlasu svoju pravdu povedia prípadne poradia a nie to že neustále budú vyhadzovať na oči minulosť.

Jedna moja priateľka, veľmi dobrá priateľka mi nejeden raz dala radu ktorú si veľmi vážim.
No v poslednom čase aj ona patrí do skupiny ľudí ktorí prechádzajú zmenami. Iste má to veľa možností ktoré nemienim rozoberať. Myslím že viem ktorá to je...

Nech sa deje a bude diať čokoľvek v tomto roku sa to ukáže. A mrzí ma že podaktorí ľudia, o ktorých som si myslela že ma nezradia sa prejavujú trošku inak.
Viem nebude to ľahké ale v živote nie je nič ľahké a vyhrá len ten, kto sa nevzdá.
Mnohí ľudia ma majú za chuderu, ktorá nemá na nič názor a kam ju postavíte tam stojí ale ja verím, že príde čas kedy sa dozvedia aká som v skutočnosti.
Aby som ale nekrivdila všetkým sú ľudia, ktorí sa nemenia, ktorí su aj naďalej ochotní mi pomôcť ked to potrebujem a vedia si na mňa nájsť čas prípadne sa aspoň posnažia a ja si to vážim a DAKUJEM každému koho sa to týka...

Ako dokáže obed zdvihnúť hladinu adrenalínu???

Ťažký je život vysokoškoláka. Túto vetu si povie mnoho študentov hlavne v kritickom období ktoré sa volá SKÚŠKOVÉ. A hlavne keď za oknom svieti slniečko ktoré láka a vy sedíte nad knihami a nasávate informácie potrebné pre úspešné zloženie skúšky.

Áno aj ja som si ju povedala ba nie jeden raz, ale aby som vniesla trochu svetla a pozitívnej energie do mojej už knihami unavenej mysle, vytiahla som svoju kamarátku do kina. Keďže do kina chodíme pravidelne zámerne sme si vybrali takú hodinu kedy sme v kine ešte neboli a v čase keď je tam najmenej ľudí.

Natešené sme sa vyviezli na druhé poschodie bratislavského nákupného centra Auparku. Vopred sme si vybrali dva filmy a plné očakávania sme si vzali do rúk časový program a ponuku kina.

,,Dokelu!“ zahromžila kamarátka, ktorá zistila že ňou navrhnutý film dávajú oveľa neskôr ako sme čakali.

Pri kúpe lístkov sme však zostali milo potešené vetou ktorú nám povedala mladá dievčina pracujúca v kine.

,,Zatiaľ ste na ten film len vy dve.“

Nadšene sme debatovali o tom ako budeme komentovať scény bez toho aby sme tento raz niekoho vyrušovali.

Keďže do začiatku predstavenia sme mali niečo vyše hodiny rozhodli sme sa pre obed. Vedeli sme že v danom čase bude všade plno. Nastala dilema kde a čo si doprajeme aby sme utíšili hlad a príjemne si podebatovali pred predstavením.

,,Dáme si McDonalada?“

,,Nie tam sme boli minule. Chce to niečo iné.“

,,Tak neviem skúsime čínu?

,,To znie fajn poďme.“

Pred čínskou reštauráciou sme začali opäť pátrať po tom čo si dáme pretože nám čašník oznámil že majú plno.

,,Ja by som si dala pizzu ale je tu pizzeria?

,, To znie dobre a čo tak tamta?“

,,Super a majú voľný stôl.“

Vybrali sme si miesto hneď pri pracovnom pulte a tešili sme sa ako budeme sledovať výrobu tej našej.

Prišiel k nám pán čašník. A prvé čo ma zarazilo bolo to že sa ani nepozdravil. No nepripisovala som tomu význam viem čo to je pracovať v pohostinstve a keď máte v čase obeda plno a musíte sa obracať nechce sa vám nič tobôž pozdraviť.

Po 10 minútovom výbere sme si vybrali Pizzu Hawai I a II nakoľko sme boli zvedavé čo za pizzu Hawai II to vlastne je.

Cena za jednu pizzu bola takmer 200Sk čo je v Bratislave trošku drahé ale ešte sa to dá zniesť.

Naše potešenie bolo vzápätí zmarené keď nám oznámili že na pizzu sa čaká vyše hodiny.

,,Toľko času žiaľ nemáme dáme si niečo iné.“ povedala som a znovu som začala študovať jedálny lístok.

Po krátkom výbere sme si rozhodli pre krevetový šalát a cestoviny s kuracím mäsom a syrovou omáčkou.

Kým sme čakali na jedlo pozorovali sme okolie a rozprávali sme sa.

Ubehlo dvadsať minút a prišiel čašník s krevetový šalátom pre kamarátku. Trošku prekvapene sme na seba pozreli a dúfali že moje cestoviny dorazia o chvíľu.

Ubehlo desať minút ale po mojich cestovinách ani chýru ani slychu. Povedala som kamarátke aby sa pustila do šalátu a nečakala na mňa. No ona povedala že nie že počká a rozčuľovali sme sa že nášmu čašníkovi asi nikto nepovedal že jedlo sa v spoločnosti nosí na stôl naraz.

Čas ubiehal a stále sa nič nedialo. Ešte stále sme to však brali s humorom a smiali sme sa že cestoviny varia na dažďovej vode a musia jej veľa nazbierať preto to tak dlho trvá.

Neuniklo nám že pár ktorý prišiel na obed do pizzerie kde sme sedeli čaká vyše 20 minút kým si ich niekto vôbec všimne že prišli. Dúfali márne a o chvíľu nazlostene odchádzali s poznámkou že takýto podnik môžu okašlať.

Po asi zhruba 45 minútach náš čašník prebehol okolo s poznámkou že už mi ich nesie. Preto sa kamarátka pustila do šalátu a ja som sa tešila na cestoviny.

Mali sme zhruba 20 minút do začiatku predstavenia takže nič nám nebránilo v pokojnom obede.

Prešlo ďalších 10minút kamarátka už takmer dojedla a ja som už mierne nazlostená sedela pri pohári minerálky. Rozhodla som sa že toto len tak nenechám kino začína o desať minút a ja stále nemám svoju objednávku nehoriac o tom ako a kedy ju zjem tak aby sme stihli predstavenie na ktoré sme si kúpili lístok.

Po ďalších piatich minútach prišiel čašník a bez jediného slova mi položil na stôl tanier s cestovinou, ktorých príprava trvala vyše hodiny.

,,Prepáčte. Ja viem že je čas obeda a máte tu veľa hostí ale vysvetlite mi ako to mám zjesť za 5 minút? Jasne sme vám povedali že na pizzu čas nemáme? Spýtajte sa v kuchyni ako si to predstavujú.“

Čašník na mňa len nechápavo pozeral a odišiel. Zostala som ako obarená ani kamarátke nebolo dva razy do smiechu. Viem že sa nemá na čašníka kričať ale naliehavá situácia si žiada naliehavé riešenie.

,,Chcem to zabaliť.“ rázne som povedala.

O chvíľu sa čašník vrátil aj s účtom ktorého cena bola 473SK. Zaplatili sme celou bankovkou.

A dostali sme ďalšiu šupu keď nám čašník vrátil zostatok ktorý zaokrúhlil na celé bez nášho súhlasu.

Nemala som slov aj tak som bola vytočená za toľké meškanie. Keďže mi cestoviny priniesli zabalené spýtala som sa čím to mam zjesť? Ten čašník na mňa zas len hľadel akoby som sa pýtala cudzím jazykom a povedal že plastový riad nemajú.

Viete si to predstaviť dve minúty do začiatku predstavenia nerátam ešte prepravu do kina. A Ja som po bistrách a rýchlych občerstvenia naháňala vidličku aby som sa mohla v kine naobedovať.

Našťastie sme to stihli. A aj po tejto nepríjemnej príhode sa teším na ďalšiu návštevu kina kde sme sa príjemne nasmiali a zabavili.

No pizzeria MAESTRO u mňa skončila aj keď pripúšťam že ich jedlo mi chutilo a pizza vyzerala lákavo. A hoci ich obsluha je mizerná bez štipky slušnosti a príjemného vystupovania má táto príhoda aj svoje príjemné stránky opäť máme s kamarátkou nový zážitok a máme na čo spomínať keď budeme ako babky sedieť na lavičke a strážiť svoje vnúčatá....

PS: jedne podobný članok je aj na blogu mojej dobrej kamarátky rozdiel medzi nimi je že tento je z môjho pohľadu :)...

Každý z nás isto vie čo znamená slovné spojenie zlomené srdce. Každý si to prežil po svojom. Láska je niečo čo nás stretáva denne a takmer na každom kroku. Stačí zapnúť televíziu a už to ide. Jedna telenovela za druhou, romány sfilmované podľa kníh alebo americké filmy, ktoré zo seba priam sálajú lásku v podobe zamilovaných teenagerov, ktorý kvôli nej robia veľa nezmyslených vecí.

Samozrejme, že zavše sa nájde aj príbeh so smutným koncom, príbeh ktorý jemne načrtne ako vie láska zabolieť. No realita je parametrálne odlišná od dojemných filmových scén kde herec, (ktorý pri troche šťastia dobre vyzerá takže sa dá na to pozerať)prosí o odpustenie tiež perfektne upravenú herečku , ktorá ho vezme na milosť či nemilosť.

Ak na filme pracujú dostatočne kvalitný a šikovný zvukári, je všetko podčiarknuté príjemnou pomalou hudbou, ktorá scénku robí nežnejšou a vyvolá v divákovi ten správny pocit.

Nič z toho však ani z ďaleka nepripomína skutočnosť. Tí čo to zažili vedia čo mám na mysli. Rozchod je nepríjemný a bolestivý ak ide o osobu ktorú, ste bezhranične milovali, a prežili s ňou určitý čas počas ktorého Vás spájalo množstvo spoločných okamihov. Okamihov, ktoré zostanú spomienkou na človeka, ktorý bol na istý čas ten pravý. Áno, rozchod skutočne nie je prechádza rúžovou záhradou. No nie o tom chcem hovoriť.

Ja mám inú otázku: ,,AKO BOLÍ LÁSKA?“

Nie rozchod, ale láska, skutočná láska k človeku, z ktorého sa Vám roztrasú kolená keď prejde okolo. Jeho úsmev je taký žiarivý a jediný pohľad spôsobí že máte pocit akoby vo Vašom vnútri lietal kŕdeľ motýlikov trepotajúcich krídlami. Jeho hlas Vás upokojuje dokážete ho počúvať celé hodiny. Viete že túžite len po tom byť v jeho prítomnosti, túžite mu povedať všetko čo máte na srdci a dúfate že cíti to isté.

Lenže osud to chce inak, a odrazu to príde. Horšie ako ľadová sprcha, ma preberie z mojich myšlienok. Rozhodne o sebe nemôžem povedať že som dieťa šťasteny, skôr naopak. Vždy sa mi páči niekto, s kým by to nemalo zmyslel a to z mnohých dôvodov. Buď sa v tom človeku totálne sklamem lebo nakoniec zistím aký je, alebo je to niekto kto aj kedy mi city opätoval nebolo by možné byť s ním. Síce sa vraví zíde z očí zíde z mysle, no pech je v tom že toho človeka stretávam takmer stále či v práci, škole alebo voľnom čase. No a keď sa mi pošťastí a nevidím ho, aby som sa zbytočne netrápila tým ako úžasne vyzeral, ako sa nádherne usmial, jeho pohľadom ktorý ma dostal a podobne. No ani zďaleka nemám vyhraté príde totiž iná forma trestu v podobe sna. Rozhodne ho nepovažujem za zlý lebo aspoň v ňom sa plnia moje želania, no ráno sa zobudím uslzená a nešťastná. Pretože si uvedomím že to bol opäť len sen.

Sklamane odchádzam vykonať ranné rituály pred tým, kým odídem do nového dňa za svojimi povinnosťami. Ak mám šťastie a podarí sa mi zamestnať hlavu niečím iným, mám na chvíľu vyhraté.

Keby to tak fungovalo stále, bolo by to fajn. Lenže stačí jedna hlúpa veta, melódia či dokonca slovo ( napríklad Ako si sa vyspal/a? alebo To je fešák. ...) ktoré moju čerstvo vybudovanú pevnosť zborí a zúfalý pocit beznádeje je opäť tu. Desím sa tej otázky a ak mam mimoriadne šťastný deň nezaznie.

A keď sa deň chýli ku koncu a ja sa vrátim domov, kde ma nikto neotravuje, ani sa nemusím báť žiadnych zvedavých otázok, cítim sa oveľa horšie ako v spoločnosti.

Je to tou samotou. Prepadnem myšlienkam typu: ,,Čo asi robí. Kde asi teraz je... .“

Nevzdávam sa aby som neprepadala takým zúfalým myšlienkam vyberiem sa von na prechádzku, spolu s kamarátkou, ktorá mi je v mnohom oporou.

Samozrejme čo sa nestane. Oproti mne odrazu ščista jasna kráča on. Usmeje sa a začne konverzáciu. Snažím sa nedať na sebe poznať nervozitu, ktorá sa ma zmocnila. No myšlienkami som na inom mieste hľadím do jeho anjelskej tváre a snažím sa nemyslieť na to, ako asi chutia jeho pery, aký je to pocit skryť sa v jeho náručí... .

Je to ťažké premáhať sa, keď stojíte pred Vašim idolom a musíte sa tváriť že je všetko OK. Musíte sa tváriť, že Vás nepriťahuje, alebo že pre Vás nič neznamená. Dokázať sám sebe, že vlastne k tej osobe necítite nič. Kto to neskúsil nevie.

Je to hrozne mučivý pocit stáť pár metrov od niekoho po kom prahne vaše srdce, vidieť v jeho očiach nadšenie a radosť o ktorú sa s Vami chce podeliť hoci úplne iným spôsobom akým si želáte Vy sami, zatiaľ čo vo vašom vnútri zúri boj.

A keď napokon na malý okamih zvíťazí rozum nad srdcom poviete si :

,,Áno, tak je to správne. Tak to má byť. Musím zabudnúť, nazbierať silu a vydržať, tá bolesť istotne pominie. Verím, že konečne stretnem človeka, ktorý tu bude pre mňa a takéto chvíle už nezažijem.“

Aj ja sama si to poviem, no stačí jeden pohľad a som zase na začiatku.

Áno láska je nádherná, keď je opätovaná. A je aj bolestivá keď strácame osobu, ktorú sme nadovšetko milovali. Ale tá skutočná láska bolí najmä vtedy, keď vieme, že s osobou ktorú milujeme nikdy nemôžeme byť s rôznych dôvodov. A aj napriek tomu sa s ňou stretávame a želáme si aby bol/a šťastný/a tváriac sa, že všetko je v najlepšom poriadku.

A možno myslíme len na to, že nádej zomiera posledná....