Ťažký je život vysokoškoláka. Túto vetu si povie mnoho študentov hlavne v kritickom období ktoré sa volá SKÚŠKOVÉ. A hlavne keď za oknom svieti slniečko ktoré láka a vy sedíte nad knihami a nasávate informácie potrebné pre úspešné zloženie skúšky. Áno aj ja som si ju povedala ba nie jeden raz, ale aby som vniesla trochu svetla a pozitívnej energie do mojej už knihami unavenej mysle, vytiahla som svoju kamarátku do kina. Keďže do kina chodíme pravidelne zámerne sme si vybrali takú hodinu kedy sme v kine ešte neboli a v čase keď je tam najmenej ľudí.
Natešené sme sa vyviezli na druhé poschodie bratislavského nákupného centra Auparku. Vopred sme si vybrali dva filmy a plné očakávania sme si vzali do rúk časový program a ponuku kina.
,,Dokelu!“ zahromžila kamarátka, ktorá zistila že ňou navrhnutý film dávajú oveľa neskôr ako sme čakali.
Pri kúpe lístkov sme však zostali milo potešené vetou ktorú nám povedala mladá dievčina pracujúca v kine.
,,Zatiaľ ste na ten film len vy dve.“
Nadšene sme debatovali o tom ako budeme komentovať scény bez toho aby sme tento raz niekoho vyrušovali.
Keďže do začiatku predstavenia sme mali niečo vyše hodiny rozhodli sme sa pre obed. Vedeli sme že v danom čase bude všade plno. Nastala dilema kde a čo si doprajeme aby sme utíšili hlad a príjemne si podebatovali pred predstavením.
,,Dáme si McDonalada?“
,,Nie tam sme boli minule. Chce to niečo iné.“
,,Tak neviem skúsime čínu?
,,To znie fajn poďme.“
Pred čínskou reštauráciou sme začali opäť pátrať po tom čo si dáme pretože nám čašník oznámil že majú plno.
,,Ja by som si dala pizzu ale je tu pizzeria?
,, To znie dobre a čo tak tamta?“
,,Super a majú voľný stôl.“
Vybrali sme si miesto hneď pri pracovnom pulte a tešili sme sa ako budeme sledovať výrobu tej našej.
Prišiel k nám pán čašník. A prvé čo ma zarazilo bolo to že sa ani nepozdravil. No nepripisovala som tomu význam viem čo to je pracovať v pohostinstve a keď máte v čase obeda plno a musíte sa obracať nechce sa vám nič tobôž pozdraviť.
Po 10 minútovom výbere sme si vybrali Pizzu Hawai I a II nakoľko sme boli zvedavé čo za pizzu Hawai II to vlastne je.
Cena za jednu pizzu bola takmer 200Sk čo je v Bratislave trošku drahé ale ešte sa to dá zniesť.
Naše potešenie bolo vzápätí zmarené keď nám oznámili že na pizzu sa čaká vyše hodiny.
,,Toľko času žiaľ nemáme dáme si niečo iné.“ povedala som a znovu som začala študovať jedálny lístok.
Po krátkom výbere sme si rozhodli pre krevetový šalát a cestoviny s kuracím mäsom a syrovou omáčkou.
Kým sme čakali na jedlo pozorovali sme okolie a rozprávali sme sa.
Ubehlo dvadsať minút a prišiel čašník s krevetový šalátom pre kamarátku. Trošku prekvapene sme na seba pozreli a dúfali že moje cestoviny dorazia o chvíľu.
Ubehlo desať minút ale po mojich cestovinách ani chýru ani slychu. Povedala som kamarátke aby sa pustila do šalátu a nečakala na mňa. No ona povedala že nie že počká a rozčuľovali sme sa že nášmu čašníkovi asi nikto nepovedal že jedlo sa v spoločnosti nosí na stôl naraz.
Čas ubiehal a stále sa nič nedialo. Ešte stále sme to však brali s humorom a smiali sme sa že cestoviny varia na dažďovej vode a musia jej veľa nazbierať preto to tak dlho trvá.
Neuniklo nám že pár ktorý prišiel na obed do pizzerie kde sme sedeli čaká vyše 20 minút kým si ich niekto vôbec všimne že prišli. Dúfali márne a o chvíľu nazlostene odchádzali s poznámkou že takýto podnik môžu okašlať.
Po asi zhruba 45 minútach náš čašník prebehol okolo s poznámkou že už mi ich nesie. Preto sa kamarátka pustila do šalátu a ja som sa tešila na cestoviny.
Mali sme zhruba 20 minút do začiatku predstavenia takže nič nám nebránilo v pokojnom obede.
Prešlo ďalších 10minút kamarátka už takmer dojedla a ja som už mierne nazlostená sedela pri pohári minerálky. Rozhodla som sa že toto len tak nenechám kino začína o desať minút a ja stále nemám svoju objednávku nehoriac o tom ako a kedy ju zjem tak aby sme stihli predstavenie na ktoré sme si kúpili lístok.
Po ďalších piatich minútach prišiel čašník a bez jediného slova mi položil na stôl tanier s cestovinou, ktorých príprava trvala vyše hodiny.
,,Prepáčte. Ja viem že je čas obeda a máte tu veľa hostí ale vysvetlite mi ako to mám zjesť za 5 minút? Jasne sme vám povedali že na pizzu čas nemáme? Spýtajte sa v kuchyni ako si to predstavujú.“
Čašník na mňa len nechápavo pozeral a odišiel. Zostala som ako obarená ani kamarátke nebolo dva razy do smiechu. Viem že sa nemá na čašníka kričať ale naliehavá situácia si žiada naliehavé riešenie.
,,Chcem to zabaliť.“ rázne som povedala.
O chvíľu sa čašník vrátil aj s účtom ktorého cena bola 473SK. Zaplatili sme celou bankovkou.
A dostali sme ďalšiu šupu keď nám čašník vrátil zostatok ktorý zaokrúhlil na celé bez nášho súhlasu.
Nemala som slov aj tak som bola vytočená za toľké meškanie. Keďže mi cestoviny priniesli zabalené spýtala som sa čím to mam zjesť? Ten čašník na mňa zas len hľadel akoby som sa pýtala cudzím jazykom a povedal že plastový riad nemajú.
Viete si to predstaviť dve minúty do začiatku predstavenia nerátam ešte prepravu do kina. A Ja som po bistrách a rýchlych občerstvenia naháňala vidličku aby som sa mohla v kine naobedovať.
Našťastie sme to stihli. A aj po tejto nepríjemnej príhode sa teším na ďalšiu návštevu kina kde sme sa príjemne nasmiali a zabavili.
No pizzeria MAESTRO u mňa skončila aj keď pripúšťam že ich jedlo mi chutilo a pizza vyzerala lákavo. A hoci ich obsluha je mizerná bez štipky slušnosti a príjemného vystupovania má táto príhoda aj svoje príjemné stránky opäť máme s kamarátkou nový zážitok a máme na čo spomínať keď budeme ako babky sedieť na lavičke a strážiť svoje vnúčatá....
PS: jedne podobný članok je aj na blogu mojej dobrej kamarátky rozdiel medzi nimi je že tento je z môjho pohľadu :)...
