Z každého rožka troška...

Každý z nás isto vie čo znamená slovné spojenie zlomené srdce. Každý si to prežil po svojom. Láska je niečo čo nás stretáva denne a takmer na každom kroku. Stačí zapnúť televíziu a už to ide. Jedna telenovela za druhou, romány sfilmované podľa kníh alebo americké filmy, ktoré zo seba priam sálajú lásku v podobe zamilovaných teenagerov, ktorý kvôli nej robia veľa nezmyslených vecí.

Samozrejme, že zavše sa nájde aj príbeh so smutným koncom, príbeh ktorý jemne načrtne ako vie láska zabolieť. No realita je parametrálne odlišná od dojemných filmových scén kde herec, (ktorý pri troche šťastia dobre vyzerá takže sa dá na to pozerať)prosí o odpustenie tiež perfektne upravenú herečku , ktorá ho vezme na milosť či nemilosť.

Ak na filme pracujú dostatočne kvalitný a šikovný zvukári, je všetko podčiarknuté príjemnou pomalou hudbou, ktorá scénku robí nežnejšou a vyvolá v divákovi ten správny pocit.

Nič z toho však ani z ďaleka nepripomína skutočnosť. Tí čo to zažili vedia čo mám na mysli. Rozchod je nepríjemný a bolestivý ak ide o osobu ktorú, ste bezhranične milovali, a prežili s ňou určitý čas počas ktorého Vás spájalo množstvo spoločných okamihov. Okamihov, ktoré zostanú spomienkou na človeka, ktorý bol na istý čas ten pravý. Áno, rozchod skutočne nie je prechádza rúžovou záhradou. No nie o tom chcem hovoriť.

Ja mám inú otázku: ,,AKO BOLÍ LÁSKA?“

Nie rozchod, ale láska, skutočná láska k človeku, z ktorého sa Vám roztrasú kolená keď prejde okolo. Jeho úsmev je taký žiarivý a jediný pohľad spôsobí že máte pocit akoby vo Vašom vnútri lietal kŕdeľ motýlikov trepotajúcich krídlami. Jeho hlas Vás upokojuje dokážete ho počúvať celé hodiny. Viete že túžite len po tom byť v jeho prítomnosti, túžite mu povedať všetko čo máte na srdci a dúfate že cíti to isté.

Lenže osud to chce inak, a odrazu to príde. Horšie ako ľadová sprcha, ma preberie z mojich myšlienok. Rozhodne o sebe nemôžem povedať že som dieťa šťasteny, skôr naopak. Vždy sa mi páči niekto, s kým by to nemalo zmyslel a to z mnohých dôvodov. Buď sa v tom človeku totálne sklamem lebo nakoniec zistím aký je, alebo je to niekto kto aj kedy mi city opätoval nebolo by možné byť s ním. Síce sa vraví zíde z očí zíde z mysle, no pech je v tom že toho človeka stretávam takmer stále či v práci, škole alebo voľnom čase. No a keď sa mi pošťastí a nevidím ho, aby som sa zbytočne netrápila tým ako úžasne vyzeral, ako sa nádherne usmial, jeho pohľadom ktorý ma dostal a podobne. No ani zďaleka nemám vyhraté príde totiž iná forma trestu v podobe sna. Rozhodne ho nepovažujem za zlý lebo aspoň v ňom sa plnia moje želania, no ráno sa zobudím uslzená a nešťastná. Pretože si uvedomím že to bol opäť len sen.

Sklamane odchádzam vykonať ranné rituály pred tým, kým odídem do nového dňa za svojimi povinnosťami. Ak mám šťastie a podarí sa mi zamestnať hlavu niečím iným, mám na chvíľu vyhraté.

Keby to tak fungovalo stále, bolo by to fajn. Lenže stačí jedna hlúpa veta, melódia či dokonca slovo ( napríklad Ako si sa vyspal/a? alebo To je fešák. ...) ktoré moju čerstvo vybudovanú pevnosť zborí a zúfalý pocit beznádeje je opäť tu. Desím sa tej otázky a ak mam mimoriadne šťastný deň nezaznie.

A keď sa deň chýli ku koncu a ja sa vrátim domov, kde ma nikto neotravuje, ani sa nemusím báť žiadnych zvedavých otázok, cítim sa oveľa horšie ako v spoločnosti.

Je to tou samotou. Prepadnem myšlienkam typu: ,,Čo asi robí. Kde asi teraz je... .“

Nevzdávam sa aby som neprepadala takým zúfalým myšlienkam vyberiem sa von na prechádzku, spolu s kamarátkou, ktorá mi je v mnohom oporou.

Samozrejme čo sa nestane. Oproti mne odrazu ščista jasna kráča on. Usmeje sa a začne konverzáciu. Snažím sa nedať na sebe poznať nervozitu, ktorá sa ma zmocnila. No myšlienkami som na inom mieste hľadím do jeho anjelskej tváre a snažím sa nemyslieť na to, ako asi chutia jeho pery, aký je to pocit skryť sa v jeho náručí... .

Je to ťažké premáhať sa, keď stojíte pred Vašim idolom a musíte sa tváriť že je všetko OK. Musíte sa tváriť, že Vás nepriťahuje, alebo že pre Vás nič neznamená. Dokázať sám sebe, že vlastne k tej osobe necítite nič. Kto to neskúsil nevie.

Je to hrozne mučivý pocit stáť pár metrov od niekoho po kom prahne vaše srdce, vidieť v jeho očiach nadšenie a radosť o ktorú sa s Vami chce podeliť hoci úplne iným spôsobom akým si želáte Vy sami, zatiaľ čo vo vašom vnútri zúri boj.

A keď napokon na malý okamih zvíťazí rozum nad srdcom poviete si :

,,Áno, tak je to správne. Tak to má byť. Musím zabudnúť, nazbierať silu a vydržať, tá bolesť istotne pominie. Verím, že konečne stretnem človeka, ktorý tu bude pre mňa a takéto chvíle už nezažijem.“

Aj ja sama si to poviem, no stačí jeden pohľad a som zase na začiatku.

Áno láska je nádherná, keď je opätovaná. A je aj bolestivá keď strácame osobu, ktorú sme nadovšetko milovali. Ale tá skutočná láska bolí najmä vtedy, keď vieme, že s osobou ktorú milujeme nikdy nemôžeme byť s rôznych dôvodov. A aj napriek tomu sa s ňou stretávame a želáme si aby bol/a šťastný/a tváriac sa, že všetko je v najlepšom poriadku.

A možno myslíme len na to, že nádej zomiera posledná....